Expedícia Muráň – Nízke Tatry

1. – 7. jún 2016

Časť druhá - Po stopách T.O. Zlatý Klíč

Vo štvrtok ráno sme sa prebudili do nepríjemného daždivého dňa. Dnes máme v pláne prejsť miesta, cez ktoré pred päťdesiatimi rokmi prechádzala trampská osada Zlatý klíč (TOZK). Navliekli sme pláštenky a niektorí červené barety. Prečo barety? A prečo červené?

TOZK počas vandra pred polstoročím prešla až do Poľska. V obchode s vecami pre poľských skautov – harcerov – si všetci kúpili červené barety. Zážitky a pohľad na kamarátov inšpirovali Wabiho Ryvolu k zloženiu piesne Zvláštní znamení touha. No a Slim mal nápad, že keď už ideme po stopách tejto osady, treba mať aj barety – červené.

Po polhodinke prichádzame na známu Veľkú lúku. Na jej dolnom okraji je pomník SNP – počas neho za 2. sv. vojny lúka plnila funkciu poľného letiska. Zo spomienok zlatoklíčákov vieme, že domáci na Veľkej lúke vtedy chovali kone hucule> a na druhom konci v budovách žrebčína dožívala bývalá pani grófka. Čistokrvné hucule ale vtedy už boli minulosťou. Ich chov začal, keď tu bol v r. 1950 založený žrebčín, ktorý je jediným trvale obývaným ľudským sídlom v Národnom parku Muránska planina. V 60. a 70. rokoch došlo k zmohutňovaniu huculov krížením s inými plemenami (fjord, hafling a norik). Od polovice 80. rokov sa tu chová čistokrvný norik - v r. 1995 bol uznaný šľachtiteľský chov norika muránskeho typu. Norik, podobne ako hucul, je chladnokrvný kôň vhodný pre potreby lesného hospodárstva.
Pristavíme sa pri info prístrešku, pri ktorom naša osada Pohoda táborila počas vandra Muránskou planinou pred dvanástimi rokmi. Spomienka na tie časy zo starého cancáku:
Je nevľúdne, daždivé počasie a smutný večer pred nami. V čutorách suchoty. Aby nebol smutný, tak sa s Pedrom vydávame z Veľkej lúky dolu do Muráňa pre tekuté zásoby. Veľmi sa nám po celodennom dlhom pochode nechce, veď tam a späť je to dve a pol hodiny prudkým kopcom a ešte prší. Po chvíli sa v daždivej hmle približujeme k chate Zámok. S nevýslovným sklamaním sme zistili, že je zatvorená! Zrazu prichádza malé biele auto. Pristavili sme ho a pýtame sa šoféra, kde sa dá niečo kúpiť. Po pár sekundovom mlčaní odpovedá, že v Muráni. Potom po opätovnej odmlke dodal „...alebo v krčme. Tu na chate..." My na to, že je tam zatvorené. Načo sa po chvíli mlčania ozvalo: „Ale ja mám kľúč..."

Bol to vtedajší (a aj dnešný) majiteľ chaty. Naša radosť bola neopísateľná, nabrali sme pivo a pálenku. Po zaplatení a ďalšom mlčaní domáci povedal, že tu mal niekoľko dní ubytovanú partiu Maďarov. Tí za celý pobyt neskonzumovali ani polovicu toho, čo my sme zobrali do batohov! Teraz už nám je jasné, že to bola pochvala.

Popozeráme okolie, Pete a pohoďáci si zaspomíname. Na posilnenie si dáme z kontušovky a vydávame sa v daždi ďalej. Prestávku robíme pri útulni Maretkina. Je útulná, ako vidíme cez okná, ale zatvorená. Niečo zjeme, odfotíme sa a pokračujeme. Po hodine prichádzame k prírodnej rezervácii, 30 metrov hlbokej krasovej jame Ľadová jama na Muráni. Jama pokračuje 85 m dlhou podzemnou chodbou a je verejnosti neprístupná. V jej spodnej časti sa totiž udržiava vrstva ľadu počas celého roka. Ľad zhora vidíme keď sa nahneme cez zábradlie.

Kúsok od tohto nevšedného prírodného úkazu je ošarpaná búda, na oboch jej verandách sa skryjeme pred dažďom, urobíme si prestávku. Oproti sa nachádza vhodný senník. Vhodný senník znamená, že je podobný senníku pri Červenom Kláštore, spred ktorého pochádza známa fotka osadníkov Zlatého klíče. Uhlíkom, ktorý vtedy niekde našli, napísali na drevenú stenu SALOON a Guri urobil spoločnú fotku v baretoch.
Slimovi sa dnes podarilo zohnať uhlík z neďalekého ohniska. Boko ešte doma vytlačil starú fotku. Slim nás podľa nej naaranžoval do postojov aktérov 50 rokov starej čiernobielej fotografiu.
Tak sa v daždi snažíme zaujať podobné polohy pre spoločný retro záber. Fotí nás Pavla Bobovým foťákom. Jediný vtedajší aj dnešný účastník Pete sa aj teraz postavil tak ako kedysi, ruky prekrížené, postava narovnaná - úplne vpravo (z pohľadu čitateľa). Kto ho pozná vie, že v tomto prípade foto neklame. Pete je fešák dnes, tak ako bol fešák aj pred polstoročím. Ale to je spoločný znak zlatoklíčákov – stále sa udržujú v dobrej forme a dobre vyzerajú. Ktovie, ako to dokážu?
Ideme ďalej, nestretneme vtáčika letáčika, zato medveď o nás vie a upozornil na svoju prítomnosť lajnom pri cestičke. Nemienime sa mu preháňať po revíre mimo značky a tak pokračujeme po žltej späť na Veľkú lúku. Mokrí a uzimení zavŕšime dnešný výlet „doma“ na chate Zámok. V oboch miestnostiach si pri kachliach sušíme veci aj topánky, niektorým sa z priveľkej žiary roztopia podrážky. Varí sa večera – hromadná praženica z domácich vajec od sliepok, ktoré chová Bob. Pokrm je výborný a je to neporovnateľné ako keď sa robí z kúpených vajec. Slim s Pedrom vytiahnu gitary, hrajú na verande. Kali sa nevzdáva, vyčistí vonkajšie ohnisko, pripraví drevo a napokon dážď prestáva. A tak strávime ďalší pekný večer s muzikou pri ohni.



Kde sme boli a čo sme zažili ďalší deň...

dozviete sa...

nabudúce.