Trampské poviedky PEDRA a BÁBOVKY

Konečne sme spolu sami dvaja. Uvedomujem si, ako je už vlastne málo takýchto chvíľ. Pozorujem ju od chrbta pri písacom stole, obraciam medzi prstami pozvánku na výročný potlach TO Yukon a rozmýšľam ako jej to čo najopatrnejšie povedať. Sedí pri počítači a čosi tam sústredene kliká.
„Janka, zajtra je ten potlach Yukonu, sľúbila si mi pred mesiacom, že tam pôjdeme spolu.“
Žiadna odpoveď.
„Janka?“
„No?!“ takmer skríkla.
Dokelu, tie počítače nás raz odcudzia úplne.
„Zajtra je ten potlach na Yukone, sľúbila si mi, že pôjdeš so mnou.“
„Ježiši to už je zajtra?“
Nebola to úplne zamietavá odpoveď, tak rýchlo pokračujem:
„Neboj, všetko ti nachystám a zbalím, nemusíme tam ani zostať na noc a po zapálení ohňa sa môžme vrátiť domov.“
„Ale hneď po zapálení ohňa. Sľubuješ?“
„Ano.“

Vystúpili sme z vlaku neďaleko za mestom. Yukoňáci majú flek až takmer na hrebeni, bolo treba ísť asi hodinu do kopca dolinou povedľa potoka. Bolo vydarené septembrové popoludnie. Nízke slnko presvitalo korunami a osvetľovalo jej vlasy, aj kmene stromov okolo nás. Chytil som ju po dlhej dobe okolo pliec a snažil sa ju motivovať:
„Vidíš tú nádheru?“
„Kedy tam už konečne budeme?“
„O chvíľu, neboj. Pozri na túto zarastenú priekopu vľavo, verila by si, že to bola kedysi priehrada, ktorou zvyšovali prietok v potoku, aby mohli splaviť drevo do doliny?“
Ani sa tam nepozrela. Proste nezáujem.
„To je hrozný kopec, dokedy ešte?“
„Vydrž Jani, už sme fakt hore.“

Konečne na Yukone. Ako dlho som tu už nebol? Nič sa nezmenilo. Všade čulý ruch s prípravami výročáku, ale šerif Kuky si nás všimol a hneď sa valí s úsmevom k nám.
„Ahojte“ mieri na nás vztýčeným palcom.
„Vy takto spolu. To som naozaj rád, veľmi vám to svedčí. Urobte si pohodlie o chvíľu to zapálime.“
Potom sa ešte dôverne obráti ku mne a pošepká mi:
„Ako sa to vlastne volá? Už som aj zabudol, dlho ste neboli. Jana? Kočka, si pašák“ žmurkne na mňa a zmizne.

„Janka, prosím ťa, to si si sem fakt musela brať? To ťa tu naozaj tak otravuje? Prosím ťa zbaľ to, aj tak už je šero, neuvidíš na písmená.“
S neochotným výrazom v tvári si Jana začala baliť knihu do batohu a mne sa zrazu prevážila miska na váhach mojej trpezlivosti. Vošiel do mňa vzdor. Povedal som si, že už ju nikdy von nezoberiem. Nemá to cenu. Nech si robí čo chce. A pôjdeme dolu naozaj hneď po zapálení. Nebudem sa na ňu pozerať aká je otrávená. Kašlem na ňu. Ale bolo mi to ľúto. Nechcel som, aby to takto dopadlo. Myslel som si..., dúfal som, že to bude lepšie. Ešte nedávno sme si bývali oveľa bližší. Nejako sa to v poslednej dobe zmenilo.

Zapálenie mali chlapci pekne pripravené. Po rozhorení ohňa som vyhľadal šerifa Kukyho. Mal už po organizačných starostiach a zjavne bol uvoľnenejší, ako keď sme prišli. Ponúkol som ho domácim trúnkom a dali sme pokec o starých časoch. Stáli sme povyše na stráni. Dole pod nami veľká pripravená hranica z brezovej guľatiny už prehorela a zbortila sa do svojho stredu. Mohutná žeravá pahreba osvecovala kruh tmavých postáv. Od jeho blikajúceho vnútra stúpali iskry k nočnej oblohe a k nám dvom doliehali zjemnené a roztrúsené tóny gitár a spevu. S Kukym sa príjemne spomínalo a na Janu som zasa celkom zabudol.
„Dokelu Kuky, už musím! Sľúbil som jej, že hneď po ohni ideme dolu!“
„Čože, vy nezostanete na noc?“
„Nie, mám to s ňou teraz dosť ťažké, nič ju nebaví. Proste nezáujem.“
Kuky mi zalomil palec.
„Aha, rozumiem, ale neboj, to sa zmení.“
„Myslíš?“
„Určite. Sám som to pred rokmi zažíval.“
„Fakt?“
„Fakt! Ahoj.“
„Ahoj.“


Zbehol som s obavami stráňou k ohňu. Hrali práve yukonskí mladí. Započúval som sa. Nádhera. Najviac vynikal Tim. Spieval prvý hlas a hral hlavnú gitaru. Tim práve zmaturoval a začal chodiť na vysokú školu. Keď spieval, plamene ohňa sa mu odrážali v očiach a drobný popolček sa mu zachytával v kučeravých vlasoch. Jana sedela hneď pri ňom a pohľadom mu visela na perách.
„Je to možné?” pomyslím si. Po predchádzajúcom nezáujme ani stopy. Počkal som, kým dospievajú a prišiel som k nej.
„Ideme, ako som sľúbil.“
„Už?“ zasa neochota, ale túto som aspoň začínal chápať.
„Ano!“ povedal som dôrazne „oheň už dávno horí.“


Keď sme schádzali nočným lesom k vlaku, predstieral som nezáujem pre zmenu ja a mlčal som. Konečne nevydržala a prehovorila ako prvá:
„Tati, a pôjdeme ešte niekedy na Yukon?“
Očakával som podobnú otázku a neodolal som túžbe trochu ju potrestať za to predchádzajúce správanie.
„Jasné. O rok. Na ďalší výročák, keď budeš mať pätnásť.“
Chvíľu zarazene mlčala.
„Až o rok ?! A niekedy skorej?“
„Uvidíme.“
V duchu som sa spokojne usmial.
Potom som pridal do kroku, aby sme stihli vlak a začal veriť Kukymu, že sa to naozaj zmení.

PEDRO T.O. POHODA

© Pekaringo