Trampské poviedky PEDRA a BÁBOVKY

„Konečne Čabraď! A slnko!“ s úľavou zhadzujú batohy do trávy pod košatú lipu na lúčke pod zrúcaninami kedysi majestátneho a významného hradu. Rozkladajú premočené bundy, pršiplášte, oblečenie, aby na slnku preschli. Celé dva dni za stáleho lejaku táto partia ôsmich kamarátov šliapala vander Krupinskou planinou, ktorý začal údolím riečky Litavy. Čo sa vyschlo večer pri ohni, cez noc zvlhlo a cez deň premoklo. A tie brody cez Litavu! Kamarátka, ktorá to tu pozná im hovorila, že je ich dvadsaťpäť! Nechceli jej veriť, ale nemýlila sa, a keďže v dôsledku dažďov hladina stúpla, máloktorý brod prešli bez toho, aby sa im nenabrala voda do topánok. Jerry s Karolom sa zvalia pod lipu, vyťahujú pivo a dobrú Karolovu krupinskú slaninu. Andy si ľahne na slnko, aby si prehriala skrehnuté kosti, ostatní idú naľahko pozrieť hore na hrad.
„Andy, nedáš si?“ máva Jerry slaninou a plechovkou.
„Díky, už mám,“ odmáva mu musli tyčinkou v jednej a pohárom čaju v druhej ruke.
„Jáj, ty zasa tlačíš ten svoj polystyrén“ podpichne Jerry. Andy sa zasmeje. Vďaka svojej obľube konzumovať musli, si ju kamaráti často doberajú. Jediný, kto nadáva je Pedro, lebo Andy má najradšej určitý druh, ktorý je dostať v jedinom obchodnom dome. No a keďže na trasách vandrov tejto partie sa supermarkety nevyskytujú, nakúpi si ich vždy aspoň dvadsať kusov, na ktoré Pedro nikdy nevie nájsť miesto v úsporne zbalenom batohu.
„Ahoj!“ Zaznie pozdrav od prichádzajúcej dvojice. Je to Jerryho a Karolov bratranec Edo so synom, ktorí bývajú v neďalekej dedine. Dohodli sa, že sa tu stretnú, keďže sa už nevídajú tak často, ako v detstve, keď sem Jerry z Bratislavy chodieval na prázdniny.
„Andy, mám to odhodiť do kríkov napravo, alebo naľavo?“ uškŕňa sa Jerry a máva jej prázdnou plechovkou od piva pred nosom. Tá mu s úsmevom pohrozí prstom, vytrhne plechovku z ruky, zošliapne ju a hodí spolu s obalom od musli do igelitky k ostatným smetiam. Vie, že ani on, ani nikto z partie by nikdy neodhodili do prírody žiadne odpadky. Ale keďže ona pozbiera aj tie, ktoré zanechali na lesných chodníkoch, lúkach, či pri potokoch „tiežturisti“ a ešte ich potom v dedine triedi do žltých, modrých a zelených kontajnerov, stáva sa, samozrejme v dobrom, terčom posmeškov zo strany svetaskúsenejších kamarátov, ako je Jerry. Ten totiž tvrdí, že aj tak to smetiari pomelú a spália všetko dokopy.
„Daj, zoberieme vám tie smeti. Neďaleko poznáme starú skratku z údolia hore do dediny. Po nej my dvaja už pôjdeme domov, “ ponúkne sa Edo.
„Fajn, nemusíme ju vláčiť my, “ podá mu Andy plnú igelitku odpadkov.
„A kde dnes táboríte, pri kúpalisku?“ pýta sa Edo chlapov.
„Kúpalisku?“ zbystrí pozornosť Andy.
Edo vysvetlí, že v sedemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia sa v údolí Litavy robili pokusné vrty na minerálne pramene. Z dôvodov slabého tlaku, či zlej návratnosti sa upustilo od myšlienky vybudovať tu termálne bazény. Našťastie. Namiesto vyasfaltovaných plôch a tisícok ľudí, zostalo krásne, neporušené údolie Litavy, so vzácnou kvetenou, nadchýňajúce aj kamaráta Freda z Prahy, ktorý tu nachádzal rastliny, dávno zmiznuté z iných lúk a strání.
Vrty však zostali, a tak návštevník, putujúci dolinou, sa môže kedykoľvek osviežiť stále tečúcou, jemne mineralizovanou pitnou vodou. Kúpaliskom nazývali domáci jeden mimoriadne výdatný vrt, ku ktorému si v minulosti zvykli ľudia z okolitých dedín chodiť v lete s veľkými pevnými plachtami a doskami. Tie pospájali, natiahli okolo vrtu, až kým sa nenaplnili vodou a vytvorili tak bazén, v ktorom sa deti vybláznili, a dospelí osviežili.
Tábor bol teda na dnešný večer jednohlasne schválený aj zvyškom partie, ktorá sa medzičasom vrátila z prehliadky hradu.
„Tak tu sa od vás odpájame. Ahojte!“ lúčia sa Edo so synom, a strácajú sa v strmom lesnom úbočí.
Po hodinke pochodu na flek sa už stavali stany pri vrte - kúpalisku, kde bolo aj upravené ohnisko, obložené kameňmi. Zvyšné mokré veci sa vysušili na poobednom slnku, a do atmosféry siesty po dobrom obede chýbalo už len čapované pivko.
„Mládež, neprebehli by ste sa vy, takí športovci, hore do Vrbovka po pivo? Však čo je to pre vás šesť kilákov,“ hodí do pléna otázku Jerry.
Pedro s Andy neprotestujú, akurát chcú ísť do bližšieho Drienova. Neveria Jerrymu, že tam nie je krčma, veď taká dedina na Slovensku snáď ani neexistuje.
„Ty si tam bol pred desiatimi rokmi, odvtedy už určite nejakú otvorili, do tmy sme späť!“ Rezko vykročia s prázdnym batohom. Žiaľ, ukázalo sa, že Jerry mal pravdu. Krčmu v Drienove stále nemajú, a tak im neostávalo iné, ako ísť ďalšie štyri kilometre po asfaltke do Čabradského Vrbovka, čo sa im veľmi nechcelo. Našťastie stopli na konci dediny mladých chalanov na stovke škodovke, ktorí ich odviezli do Vrbovka rovno pred krčmu. Zatiaľ čo im krčmárka čapovala do plastových fliaš, Pedro zobral za odvoz chalanom po pive, šoférovi kofolu, a spýtal sa ich, ako sa dostanú ku ,,kúpaliskovému vrtu” dolu v údolí Litavy. Chalani na to, že sa aj tak nudia, môžu ich teda odprevadiť aspoň na koniec dediny a ukázať im cestu. S naloženým batohom skupinka po chvíli prišla k dedinskému družstvu. Za ním sa rozprestieralo kukuričné pole.
„Týmto smerom, cez kukuricu, až ku tamtým skalám na druhej strane poľa," ukázali im smer, „tam natrafíte na starú cestu, o ktorej vedia len domáci a vedie do údolia pod hradom.“
Po rozlúčke sa Pedro s Andy začali predierať vysokou kukuricou. Zotmelo sa. Andy mala od strachu z diviakov stiahnutý žalúdok, tak celú cestu striedavo pískala na píšťalke a tlieskala trasúcimi sa rukami. Z kukurice sa po hodnej chvíli šťastlivo vynorili na druhej strane pri skale, ale všade rástli husté, nepreniknuteľné kríky. Cesta nikde. Bola už úplná tma. Pedro po chvíli našiel priesek, cez ktorý sa im podarilo predrať a zistili, že pokračuje starou, suchým lístím zasypanou, nepoužívanou cestou. Andy si od úľavy vydýchla, všetko vôkol sa jej ale aj tak zdalo hrôzostrašne tmavé a tiché. Zapli čelovky a zabárajúc sa po členky do lístia zostupovali cestou dolu strmým svahom cez hustý, nočný les. Zrazu Andy uvidela niečo sa zaligotať na zemi. S povzdychom: „Aj tu boli!“ mysliac tým turistov, zahadzujúcich obaly zo sladkostí, jedla, nápojov a cigariet po skonzumovaní na zem, zohla sa ku farebnému papieriku. Neveriacky naňho hľadí. Obal z musli tyčinky. A nie je ani špinavý. Musel ho tu odhodiť niekto iba nedávno.
Neuveriteľné! Veď to je presne tá značka, ktorú si kupujem len ja! To musí byť moja! myslí si. Ako sa sem dostala?!
Keďže má orientačný antitalent, opatrne sa pýta Pedra, či mohli touto cestou už ísť. Ten len naštvane pokrúti hlavou. Stále nevie pochopiť, ako to, že práve jeho žena nie je schopná pamätať si, kadiaľ chodia.
„Touto cestou sme ešte v živote nešli, na to dám krk!“
„Tak odkiaľ sa tu vzal ten obal?“ ukazuje mu ho.
„ Čo nepoznáš ľudí? Pre niektorých je les odpadková jama, určite to odhodil niekto, kto si kupuje rovnaké tyčinky ako ty... Ale je to fakt veľká náhoda!“
Andy sa už aj zabudla báť, stále jej to vŕta v hlave. Kto mohol ísť touto pustatinou a jesť také isté tyčinky, ak nie ona? Ešte aj s logom jediného supermarketu, v ktorom ich je dostať.
Po dobrej polhodine klesania sa konečne vynoria z lesa na cestičku a pokračujú, občas v tme zakopnúc, chodníkom popri šumiacej Litave.
„Dobre sme trafili,“ teší sa Pedro „už počujem aj našich, ako hrajú na gitarách,“pridá do kroku. Andy nevníma, zaostáva, snaží sa rozlúštiť tyčinkový hlavolam. Radostné výkriky kamarátov nad fľašami so speneným mokom, ktoré Pedro vyťahuje z batohu, jej naraz osvietia myseľ. Konečne na to prišla! Ten obal bol naozaj z jej tyčinky! Musel ho vytratiť Edo z plnej igelitky odpadkov. Tak to bola tá jeho stará skratka!
Andy je šťastná, lebo si uvedomí, že aj ten jediný papierik, ktorý mohol po nej zostať v lese, neuveriteľnou náhodou našla a vyhodí ho tam, kam patrí.
Veselo vykročí v ústrety kamarátom.

Skutočne sa stalo na Veľkom vandri T.O. POHODA Krupinskou planinou v júni 2005

Bábovka T.O. POHODA

© Pekaringo