Vander Brdy

8. - 11. máj 2014

Brdskú vrchovinu - Brdy - tvoria štyri časti: Střední Brdy, Hřebeny, Tremšínské alebo Rožmitálske Brdy a Radeč. Vander do SV časti Brdov - na Hřebeny zorganizoval Slim z brnenskej T.O. Sešlost. Štvordňový vander vodcovsky zastrešil brdský znalec Tony z vydavateľstva Avalon a šéfredaktor časopisu Puchejř a predchádzali mu prísne pokyny, smernice a mailová korešpondencia dočasného veliteľa Slima. Slovenská sekcia Pedro, Kali, Evina a Andy z T.O. Pohoda sme podľa jeho pokynov dorazili pár minút po 11. hod do obce Hate. Po ceste sme ešte pod diaľničným uzlom pri Prahe naložili do auta Tonyho so psom Uhlíkom. Tony osamotený na zastávke čakal na autobus a dvojhodinový presun na miesto stretnutia. Náhodou „Karl May“ sa dočkal nás. Po ceste mu chvíľu trvalo kým sa zorientoval, nie je zvyknutý chodiť autom, ale potom nám hovoril zaujímavosti o okolí. Tak sme sa dozvedeli, že v obci Halouny je známa krčma „U zrzavého paviána“. Z nej od 20. rokov minulého storočia vyrážali trampi na vandre a Packardova zimná brigáda v nej mala hlavný stan.

V Hatiach v krčme Saloon Hate nás čakali Martina, Golem a Bob s kamarátom. Prekvapivá bola správa o meškaní moravskej sekcie Slim, Pavla, Boko, malý a veľký Kuča z T.O. Lavina, Jordán z Rowerov, Francouz a Karel. Dodávka „Červená hranice“ sa im síce pokazila, ale zabezpečili si odťahovku priamo do Hatí. Príchod a stretnutie so Slimom býva vždy monumentálne, ale príchod v dodávke naloženej na ťahači, tak taký nástup na vander Brdy asi ešte nezažili. Brňáci sa vedia vynájsť v každej situácii a tak po troch hodinách čakania nebolo radostnému zvítaniu konca kraja. To bolo príčinou, že sme časť partie odchádzali s dvojhodinovým sklzom za zvyškom našej tlupy. Vydali sme sa „Údolím hadrů“ kde bol kedysi kočovný cigánsky tábor a v jeho okolí sa povaľovalo plno „hadrů“. Začiatkom 20. rokov cigáni odtiahli a pritiahli trampi, názov však zostal.



Prešli sme okolo pekného zrubu Marka Čermáka, ktorého obrazová galéria bola vystavená v krčme. Výpočtovou chybou dočasného navigátora Dana sa nám pohľad na malebný zrub za ten večer naskytol vcelku trikrát, kým sme dorazili už bez jeho navigácie na Empty kemp. Ten nesklamal moju predstavu o pravom brdskom kempe. Na skalnatej vyvýšenine, ukrytý v hustom poraste ihličnanov s malými trávnatými flekmi na spanie.



Neveľké ohnisko pri ktorom sme všetci sedeli okolo ohňa blízko seba. Mesiac predierajúci sa spoza tmavých oblakov, presne ako na Markových obrázkoch. Ryvolovky a ďalšie krásne pesničky, ktoré nám hrali na gitarách Slim, Jordán, Pedro a Bob za sprievodu Kaliho rytmiky dlho do noci. Šum stromov vo vetre, ktorý privial nočný dážď. Skrátka brdský kemp.



Po výdatnom daždi sme sa zobudili do pekného slnečného dňa a vydali k ohrade bývalej protiraketovej základne nazývanej Klondajk. V rokoch 1985 – 87 ju stavali PTP-páci v podmienkach podobných aké mali zlatokopi na Aljaške. Bývali v stanoch a v daždi, slnku, blate či snehu stavali objekt, ktorý bol po revolúcii v roku 1989 zrušený.

Donedávna prístupný priestor je opäť uzavretý kvôli vybudovaniu slnečnej elektrárne.
Kráčame ďalej a ja obdivujem ihličnatý les zmiešaný s listnatými brezami. U nás zmiešané lesy tvoria úplne iné listnáče a zdá sa, že brdským "hvozdům" breza prospieva, všade je množstvo smrekovej mladiny. Na kempe Srnčák si dávame pauzu „na jeden doutník“ a priberáme štyroch čundrákov, ktorí s nami putujú ďalej.


Prechádzame okolo kempov Pražec, kde na v zemi zapustenom pražci je pripevnená tabuľka s básničkou a Samotář. Od neho je kúsok na legendárny kemp Zlaté dno. Ten bol bezohľadnou ťažbou zničený, ale kvôli veľkému pobúreniu a tlaku verejnosti v spolupráci trampov a lesákov zas čiastočne obnovený. Urobili sme si pauzu a stála za to. Slim s Pedrom a Jordánom zaspievali Rezavý šíny, Prokletou vůni hor o „kempech ztracených“ a Velikonoce lampáře Tonyho. Wabi veru vedel piesne písať tak, aby sa v danom mieste a okamihu hodili.


Kali pozalieval novo nasadené stromčeky, prečítali sme si smutnú históriu krutého konca odbojárov Packardovej zimnej brigády, Packarda v zajatí a popravy Brochesa nacistami.
Vyrážame ďalej a na ohybe potôčika míňame kemp Hebron. Založila ho partia mladých ľudí v dvadsiatych rokoch minulého storočia. Boli židovského pôvodu a tak všetci osadníci tragicky skončili v koncentračných táboroch.


Dnes na flek chodí T.O. Tampico II. Pokračujeme stále, oku ladiacim, brezovo–ihličnatým lesom až na kemp Dakota. Od Tonyho, zdroja brdských informácií, sa dozvedám, že ho začiatkom šesťdesiatych rokov založil rowerský kmeň Dakota, ktorý pokračoval po opätovnom povolení skautingu v roku 1968 pod vedením dnes stále čiperného sedemdesiatnika Hiawathu trampsko-rowerským spolkom obnovujúcim táborenie v típí a ideálmi Ligy lesnej múdrosti. Vyšla o nich aj kniha Hoši z Dakoty. Dnes na flek chodia S.O.H. - Spojené osady Hvězd. Kúsok ďalej v meandroch potoka je kemp Neskenon - miesto druhého nocľahu. Bol potlachoviskom ilegálnych stretnutí Dakoty v období zákazu skautingu, dnes sa na ňom robí pravidelný Oheň za Houlu a Písničkový vlak. Víta nás na ňom kamarát Růža.



Prístrešky si staviame kúsok ďalej v ihličnatom lese, čo je veľká výhoda oproti našim drsným, karpatským listnatým lesom. Večer pri ohni s gitarami, tento raz pod Jordánovým vedením a za vynikajúceho Kaliho sprievodu, je opäť plný nádherných pesničiek a dočkám sa aj Wabiho Modrých dálek. Tony konštatuje, že útočný bubon a činelu brdské kempy ešte nezažili. Príroda je k nám opäť milosrdná. Po polnoci, v momente ako stiahnem Pedra a gitaru pod prístrešok, začína lejak. Jordána nemá kto a kam stiahnuť, vo viere že nebude pršať si ani nenatiahol prístrešok. Obetaví Kali s Evinou mu pomáhajú pri stavbe príbytku na noc.

Prebúdzame sa do slnečného sobotného rána a vyrážame z kempu do kopca. Míňame hrob s krížom pravdepodobne ruského partizána z 2. svetovej vojny, pred rokmi náhodne objavený Tonyho trampskou partiou. Bol zastrelený ako mnoho ďalších československých a sovietskych partizánov pri ich výsadkoch a bojoch v tejto oblasti. Jedným z aktérov týchto bojov bol aj známy, dnes už zosnulý tramp, Pepa Braun Buřt. Odpálil nálož pri vyhodení nemeckého vlaku do povetria. Keď sa Tony pred rokmi o tom s Buřtom rozprával, sa ho bohužiaľ nespýtal či to bol vlak zničený v bojoch tu na Brdech. Pokračujeme stále do kopca. S historicky aj súčasne všestranne rozhľadeným Bokom sa vždy dobre rozpráva na akúkoľvek tému a tak začneme pri občianskej vojne v USA, dozvedám sa ako to bolo so vznikom československých légií, pokračujeme konfliktom na Kryme a končíme priekopníckym riešením nezamestnanosti a prezamestnanosti vo Švajčiarsku. Pri takýchto debatách rýchlo ubieha cesta. Prichádzame na kemp Bleskovka založený pred štyrmi desaťročiami. Oddych „na jeden doutník“ a pokračujeme k studničke, z ktorej si pred výšvihom na Studený vrch (660 mnm) dopĺňame zásoby pitnej vody.


Rozhľadňa Studený vrch je miestom nášho posledného nocľahu. Sedemboká, hranolová, murovaná, meracia veža vysoká 17,5 metrov bola postavená v roku 1942 pre potreby zememeračov. Dnes je prerobená na rozhľadňu. V jej dolnej časti je bufet a meracie zariadenia sa nachádzajú v pivnici stavby. Takýchto veží bolo v minulosti v okolí deväť, ale sprístupnená pre verejnosť bola len táto jedna. Z vrcholu rozhľadne vo výške 17,5 m po prekonaní 81 schodov je pekný výhľad na okolitý kraj - Karlštejn, Říp. Názov vrchu je podľa nie veľmi teplých vetrov často na tomto vrchu vanúcich.


Tvorcovia názvu mali dobrý postreh. Aj pri pripekajúcom slnku otravný vietor prenikal našimi, už nie najmladšími kosťami a to sme ešte netušili, čo nás čaká v noci...

Prišli sme priveľmi skoro a je tu priveľa ľudí. Tony konštatuje, že už aj toto predtým nie až tak navštevované miesto podľahlo záujmu cyklistov, turistov, rodičov s deťmi a trampov. Tí sa hneď zhŕkli okolo ohňa, keď Slim s Pedrom začali opäť hrať moju najobľúbenejšiu ryvolovku - Rezavý šíny. Zrazu sa ozve známy hlas: „Kamarádi, to hrajete špatně, já to znám od autora.“ Zjavuje sa prievozník a gitarista Martin z Prahy, ktorého po radikálnej likvidácii vlasatého účesu na krátky zostrih a tým pozitívnej zmene výzoru, najprv nikto nespoznal a potom sa zas každý, najmä Slim raduje z jeho príchodu. „Svlíkne kytaru donaha“ a začína spoločné, niekoľkohodinové hranie s našimi chalanmi.


V niektorých pesničkách sa pridávajú aj ostatní čundráci, ktorí tu boli pred nami. Pri vybaľovaní proviantu si náhodne vypočujem nadšený telefonát o našich muzikantoch „...ti kluci hrají ryvolovky lépe než Ryvolové...!“. Večerný dážď straší, ale príroda je opäť milosrdná a pri ohni sa dá hrať neskoro do noci. Pridáva sa Jordán, Růža a Pavla, ktorá aj s Martinou krásne spolu spievajú. Počúvam ich v prístrešku, uchytenom o altánok pár metrov za rozhľadňou, "zakuklená" v spacáku. Hudba a spev tu znie ešte krajšie ako priamo pri ohni. Pekný záver nášho spoločného putovania.

Studený vrch ukazuje v noci svoju studenú tvár. Leje a vetrisko fučí tak, že niekedy mám pocit, že nás aj s prístreškom odvanie do údolia.
Ráno je chladné, ale slnko vykúka. Pri rannej konzumácii tuhého aj tekutého paliva sa zverujeme so zážitkami z noci kto kde zakopol, spadol, zaplával si v rybníku, rozlial pivo, zaspal pri ohni či nespal vôbec. Pobalíme sa a pre našu slovenskú sekciu nastáva čas rozlúčky, keďže zvyšok partie ide smer Dobříš. Lúčenie nie je také radostné ako zvítanie sa pred pár dňami, ale zas máme veľa spoločných, pekných a veselých zážitkov a tešíme sa na ďalšie stretnutie.

S pohoďáckym pozdravom nočného fleku „Áááhoj, hoj, hoj!“ ho opúšťame a naša štvorica lesom po žltej značke po pol hodinke prichádza do Malého a Veľkého Chlumce kde nás chytí dážď. Trochu frfleme, ale k správnemu, nielen brdskému vandru, to patrí - ani nevyberáme pláštenky. Za pozitívny postoj sme po štvrťhodinke odmenení slnkom, ktoré nás do príchodu na železničnú zastávku Osov vysuší. Stretávame na nej chlapíka, ktorý vyrazil spod rozhľadne dávno pred nami, urobí nám spoločné záverečné foto.

Prichádza motoráčik, no to je dokonalá bodka za brdským vandrom. Vlastne čiarka, bodkou je vo Všeradiciach nástup partie trampov vo veku našich rodičov s usárnami a gitarami. Majú pripomienky ku Kaliho a mojej Alici kvôli ťažkej železnej konštrukcii. To my robíme náročky, aby sme mali tréning na čundre v drsných horách u nás doma. A to ešte nevedia, aké železo z rytmiky v batohu a bubon na krku Kali ťahá. V lokálke sedí aj partia „trekáčov“, ktorí tiež prespali pod rozhľadňou. Oproti včerajšiemu večeru, keď nepretržite v kuse blábolili, sú ticho a prekvapene pozerajú ako to tí čundráci, z ktorých prístreškov si robili včera posmech, stihli na rovnaký vlak. Zo Studeného vrchu odchádzali totiž takmer dve hodiny pred nami a zdravili nás pri ohni, keď my sme si ešte len zalievali kávu.

Vystupujeme v Skuhrove pod Brdy, zamávame old trampom a za dvadsať minút sme v Hatiach pri aute. V krčme sme boli pred troma dňami, ale zdá sa to ako pred týždňom. Dávame si kofolu a vyrážame smer Bratislava. Prichádza lejak, ktorý nás sprevádza až domov a leje aj celú noc. V mysliach sme s našimi kamarátmi, snáď sa im podarilo na ceste do Dobříše nezmoknúť. A nezmokli - to nám o tri dni cez skype potvrdzuje Slim a už plánujeme ďalšie stretnutia.

Len tých voľných víkendov je primálo, však?