Prechod Karpát XVI

13. – 15. máj 2016

Piatok, trinásteho mája pred dvanástou. Pri Tvarožkovi do preplneného trolejbusu sa Pedro natlačí s basou, gitarou, ja s teľaťom a Rukim (z tohto zoznamu je zviera len Ruki). Sedí tam už Veri, smeruje tam, kam my - na hlavnú stanicu. V hlavnej hale sa tradične na schodoch stretávame so zvyškom Sekcie A: Kyslík, Malý Kyslík, Čaňo, Baldy, Ringo, Čert, Tuleň, Ičo, Lucia, Maťo, Golem z Brna a Kolo (Sekcia C=OOS) v reflexnej veste, ktorá má byť pre mňa ako červené súkno pre býka, ale Kola mám natoľko rada, že sa tvárim, že nevidím... S piatkovým davom ľudí sa presúvame na osobák do Trnavy, do posledného vagóna. Rozložíme sa asi v štyroch kupé, Kolo nám máva z peróna na rozlúčku, my mu mávame z pohýnajúceho sa vlaku, mne aj slza skanula ... Počas cesty veselo ako vždy, Kyslík si opäť úplne náhodou prisadol k najkrajším dievčatám v okolí. Sú priateľské, jedna študuje environmentalistiku, tak sa rozvinie debata, že práve mladá generácia by mala nastoliť zmeny a zastaviť drancovanie a zlé hospodárenie v našich lesoch. Teda ak ešte nejaké zostanú, pokým doštudujú.


V Šenkviciach pristupuje krásnoočko Ivet a o chvíľu prestupujeme v Trnave na motorák do Smoleníc. Na smolenickej staničke trávime polhodinku prestoja v malej krčmičke so sympatickou krčmárkou, Pedro s Ringom nám zahrajú. Autobusom sa presúvame cez Smolenice na rázcestie odkiaľ pešo za necelú polhodinu pred treťou prichádzame na Jahodník do Koniarne – ku Slonovi. Vynikajúca obsluha, milá čašníčka. Autom prichádza Kolo, z neskoršieho vlaku Jardyn a Ičov Mišo.

Pekaringo rozbalí nástroje a do šiestej hrajú, spievajú a my s nimi. Dobrá nálada zláka medzi nás okoloidúcich aj domácich, ale trochu zaskočí muzikantskú partiu, ktorá tu má večer robiť zábavu. Ukľudnia sa, keď Pedro s nimi prehodí pár slov, že nie sme žiadna konkurencia a odchádzame na noc do lesa. Pred odchodom si vypočujeme pár pesničiek v ich prevedení a moja obľúbená „Růže z papíru“ nám znie na cestu keď odchádzame smer Čierna skala.


Trmácame sa podvečerným lesom, stále viac a viac stúpame. Zatáboríme pod Čiernou skalou, ktorú pre hmlu nevidíme. Postavíme prístrešky, Pedro založí oheň pod veľkou skalou. Toto pekné miesto, ktoré sme tu pred dvoma týždňami pri rekognoskácii terénu objavili. Krásny večer, plno pesničiek, rozprávanie zážitkov a výbuchy smiechu na historkách, ktoré si ráno nikto nepamätá. Po polnoci prichádza Kali a tak je partia kompletná.


Celú noc leje, zobúdzame sa do nevľúdneho hmlistého rána. Pobalíme sa, pri ohni si dáme raňajky, stihneme to našťastie pred dažďom, ktorý začne po deviatej a sprevádza nás po celý čas. Nastáva najťažší úsek prechodu – takmer kolmé stúpanie, zvládame to každý iným tempom, prví sú Mišo s Malým Kyslíkom, ktorí ešte nesú basu. Vôkol hmla, stále leje. Po skupinkách sa čakáme a pohľad na tlupu ľudí s báglami v pláštenkách mi pripomína texty ryvoloviek. Polámané, na ktoré sa štveráme nám dá poriadne zabrať, ale niekde tie Karpaty musíme prejsť. Na hrebeni nás čaká zaujímavý prírodný úkaz v podobe stromu – tunelu.


Pri zostupe sa postupne vyčasí a tak v krčme v Plaveckom Mikuláši rozkladáme pláštenky na zábradlie. Veľmi milá pani krčmárka nás už čaká, Pedro sa tu cez týždeň zastavil a dohodol, aby otvorila kvôli nám skôr. Poriadne zakúri v kachliach a nám už do odchodu autobusu o dve hodiny nič viac nechýba.
Teda ešte niečo áno, ale to nám postupne vedúca čapuje a nalieva. Opäť výborné hranie, Ringo sa tu stretáva po rokoch s bývalým spoluhráčom, autom prichádza za nami Kolo... K publiku sa pridajú domáci mladí chlapi, aj by s nami išli na chatu v kde pokračujeme, ale po dodatku, že ideme aj s deťmi a manželmi strácajú ktovie prečo záujem.

Tento prechod je v znamení ochotných ľudí. Príde bus, šofér vystúpi a otvorí nám úložný priestor, to sa nám za celých 16 rokov nestalo. V Sološnici pristupuje Slávo z Mauna Loa, tiež strávil noc v Karpatoch, čím ďalej postupuje medzi sedadlá, tým viac je prekvapený, koľkí sme tu spolu. Vystupujeme v Kuchyni a tiahneme dedinou. Pred krčmou nás čaká copaté dievčatko Sonička, so synom Marekom, ktorý ju aj so starším Robertom - Malým Kyslíkom už prerástli, vlastne sú vyšší ako otec Kyslík. A to boli s nami na prvom ročníku PK Robko dvojročný a Marek v detskom nosítku ani nie polročný... Oni dvaja plus ďalší, ktorí prídu k nám poobede na chatu patria k Sekcii B. Marek vždy pripraví drevo, Soňa jedlo. Je krásne slnečné počasie, prechádzame po moste cez priehradu, pred nami pekná panoráma lesov nad Kuchyňou.

Na chatu sa spolu s nami priženie búrka, chlapi rýchlo stavajú prístrešok nad verandou, Soňa neúnavne natiera chleby s masťou a krája cibuľu. No a potom sa hrá a spieva až do noci. Niektorí odchádzajú, niektorí prichádzajú. Naše „deti“ – 23, 18, 17 a 15 rokov sa najprv bláznia a potom zaspia ako polená. Prídu Stano s bratom Jerrym, ktorý s mandolínkou dopĺňa trio Pekaringo, neskôr Cicka s Tami, susedia Milan a Rudo... Ráno postupné balenie, lúčenie sa. Žiaľ s našim dobrým kamarátom Čertom posledné. Ale to zatiaľ nikto z nás netuší a tak spolu plánujeme ďalšie stretnutia a tešíme sa na XVII. ročník Prechodu Karpát.

* * *



Milý Čert, bol si dobrý kamarát, parťák, čo si sľúbil, to si splnil. Poznal si všetky ryvolovky, veľa si toho nenahovoril, ale ak, tak bola vždy sranda. Karpaty si miloval a týmto vandrom si sa s nimi vlastne rozlúčil, rovnako ako aj s kamarátmi a trampskými pesničkami...