Prechod Karpát XVII

12. – 14. máj 2017

Piatok 12.20, naša rodinná trojica stojí v strašnej horúčave na zastávke pri Trhovisku. Vozík a basa na ňom budili veľký záujem, určite väčší ako keď sa na ňom ťahali golfové palice. Na transportné zariadenie ho prerobili Ringove šikovné ručičky.

Vystupujeme na hlavnej stanici, kde nás v hale pod hodinami čakajú Ringo, Kyslík, Malý Kyslík, Kolo, Čaňo, Tuleň a vo vlaku Veri, ktorý tam prišiel vlakom z Vrakune - rýchlejšie a lacnejšie ako s MHD. Presúvame sa na nástupište, klasicky ako kedysi do posledného už nie tak klasicky vyzerajúceho vagóna. Kolo nám klasicky máva na rozlúčku, aby sa po pár hodinách zasa pri nás objavil. Vo vlaku je ako vždy veselo, oslovuje všetky pekné slečny a ženy, Čaňo ich víta, prípadne sa s nimi lúči a ďakuje v mene ŽSR, neskôr aj Aeroflotu za pobyt na palube. Malý O2 sa usmieva nad otcovým vtipkovaním, na čunder sa nedala nahovoriť žiadna, ale pobavila sa každá a my tiež. 13.45 prestup v Trnave kde nás čaká Jardyn, 14.03 odchod osobáku smer Jablonica. Slnko páli, je dusno, klimatizáciu ručne „spúšťame“ pri každom zastavení - otvoríme dvere. Sprievodca samozrejme pozná mašinfíru Baču, posielame mu pozdrav, ktorý ako sa dozvedáme o dva dni, bol odovzdaný.


14.35 zastávka Buková, jediní vystupujeme, prší. Vyhodíme bágle na chrbty, basu na vozík. Keďže sa nikdy na počasie neťažujeme, príroda nám vždy dá šancu. A tak sa počas presunu lesom vyčasí a na Sokolské chaty prichádzame spolu so slnkom. Krčma so super obsluhou zoznámenie sa so sympatickými domácimi, prichádza Kali s Vladom a môže sa hrať a spievať.


Dorazí posledná várka Ičo, Ivet a Mišo.
Od domáceho Šampóna z T.O. Icarilla sa dozvedám, že pred vojnou to tu založili členovia Sokola. Z pôvodných štyroch chát sa to rozrástlo na jednu z najkrajších chatových osád u nás.



O siedmej zdvíhame kotvy, putujeme do Rozbehov a popod veterné vrtule na flek pod Korlátkou. Víta nás na ňom krásna placka. Na kmeň odpíleného stromu aj s venovaním ju nakreslili počas predchádzajúceho víkendu trnavskí trampi. Len sme si ju nemohli vziať so sebou. Treba ju totiž odrezať motorovou pílou a tú sme si na tento Prechod ako na potvoru zabudli vziať. Večer sedenie pri ohni, hrá sa do rána.

Sobota – po šiestej ráno príde dážď, ale keďže sa opäť nesťažujeme, o dve hodiny vychádza slnko. Čas do odchodu autobusu z Cerovej využijeme na prehliadku zrúcanín Korlátky, odkiaľ sú krásne výhľady a hranie pri ohni. Po zbalení sa a presune do Cerovej na zastávku je ešte čas na vybalenie gitary a zaspievanie si. O pol druhej sa narveme do nášho pravidelného busu, akurát každý rok naň nastupujeme z inej dediny. Minulý rok to bolo z Plaveckého Mikuláša, budúci to bude zo Sološnice. V Kuchyni v krčme stretávame zvyšok O2 family - Soničku s Marekom a Kola. Kedysi Soňa chodila na chatu s Katkou Bodyguardom, teraz prebral funkciu osobného strážcu syn Marek - Lampáš. Pekný postup vzhľadom nato, že pri prvom ročníku PK bol ešte v detskom nosítku. Pre staršieho zo synov Kyslíkovcov zas toto bol 10. výročný Prechod Karpát. Pedro opäť vytiahol gitaru a v hraní a spievaní celá kapela Pekaringo a dorazivší pokračovali na našej chate pod lesom za priehradou. Večer Vlado a Tykva s Andreou vystriedali odchádzajúcich a hralo sa opäť do rána...



Nedeľa - ale veď to už každý pozná ... Trasa o rok na PK XVIII - ako na PK VIII - Častá - Sklená huta - Sološnica - Kuchyňa. Ahooj!



FOTOGALÉRIA