Veľký vander T.O.Pohoda – Malé Karpaty

Brezová pod bradlom – Tri Zajace, Rača

17. – 21.6.2010

Na veľký vander T.O. Pohoda Jerry, ako hlavný plánovač, zvolil takmer stokilometrovú trasu. Po predchádzajúcich vandroch sme si mysleli, že Malé Karpaty, to bude „Oddychový vander“. Zmýlili sme sa, Malé Karpaty vôbec nie sú malé a dajú poriadne zabrať, najmä, ak si všetko nosíš v batohu na chrbte.

Vo štvrtok ráno sme sa radostne zvítali v bufete v Brezovej pod Bradlom. Jerry, Anka, Kali, Eva, Jardyn, Pedro a Andy T.O. Pohoda, Ringo, Baldi T.O.Tri Pramene a kamaráti Ičo, Iveta, Vlaďa, Braňo, našimi spolupútnikmi boli aj Ruki, náš trojmesačný nemecký ovčiak a Vladina dvojročná fenka Lara.

V sprievode kamarátskeho brezovčana sme prešli na koniec Brezovej a pokračovali lesnou cestou a odbočkou po starej červenej značke, ktorú poznal Jerry. Keď nám po pravej strane vykukli zrúcaniny Dobrovodského hradu, o chvíľu sme boli v Dobrej Vode – malebnej čistej a upravenej dedinke. V krčme sme oslávili, už tradične na veľkom júnovom vandri, Jerryho narodeniny aj s „posledným účastníkom výpravy“ Fredym s T.O. Paběrky z Prahy, ktorý tak ako je jeho zvykom zrazu „spadol z neba“ a bol medzi nami. Bolo dosť teplo a tak sme sa celí spotení vyštverali na vrch ku božím mukám nad dedinou. Chvíľa oddychu, posledný pohľad na krásne dobrovodské údolie a šliapeme ďalej. Po ceste pred horárňou Raková, kde sa nedalo kvôli prílišnému výskytu domácich zatáboriť, sme zachránili vyše dvadsať ropúch. Popadali do jám vykopaných na určite „prepotrebnú“ ohradu. Vyčerpaní teplom sme dorazili na miesto prvého nocľahu na lúčku nad Sokolskými chatami. Tento deň nám dal veru poriadne zabrať, nakoniec sme prešli vyše 23km. Ale táborisko bolo pekné tiché, akurát bez vody, ale pre tú sme s Pedrom zbehli do Sokolských chát – podľa mňa najkrajšej chatovej osady, ktorú som kedy na Slovensku videla. Pekne sme si zaspievali a zahrali pri ohni, veď Pedro a Fredy chodia vždy s gitarami.

Druhý deň pokračujeme po červenej značke cez spomínanú osadu, za ktorou sa už začíname štverať skratkou cez zarastenú cestu až na Horné Kopanice. Odmenou za namáhavý výstup bol pekný pohľad na samotu, kde 84-ročná čiperná babička naozaj kopala záhradu. Žije tu celý život, príjemne sme si s ňou aj s jej synom pohovorili.

Ochladí sa a za mrholenia začíname klesať do dediny Buková, ktorá ležala pred nami ako na dlani. Prichádzame do krčmy a začína liať – príroda je teda zatiaľ ku nám milosrdná, nechytilo nás to po ceste. Postupne sa všetci poschádzame, dopĺňame zásoby. Lúči sa s nami Ringo, kríže mu nedovoľujú s nami ďalej ísť. Za mierneho dažďa opúšťame Bukovú, nechávame Ringa s Baldim a Fredym, ktorí vraj majú čas.

Alejou ponad priehradu prichádzame k smerovníku Brezinky, raritou medzi smerovníkmi. Stretávajú sa tu totiž všetky farby turistických značiek. Žiaľ kedysi vychýrená turistická chata rovnakého mena, ktorú si mnohí z nás z mladosti pamätajú, ja napríklad zo školy v prírode v 4. triede ZDŠ, sú už len kríkmi zarastené ruiny.

Pokračujeme stupákom na Červenú horu, začíname mať už toho dosť, nielen my, ale aj psy, aj keď príroda vôkol nás je krásna a prší mierne. Nadávame na súkromnú ohradu, ktorá tu vznikla v prvých rokoch demokracie a divokej privatizácie, musíme ju obísť. Príjemnou odmenou bola prestávka na chate Mon Repos, zdá sa že ju renovujú. Posedeli sme si a oddýchli na slniečku, ktoré práve vykuklo. Ešte polhodina šliapania v lese a víta nás slnkom zaliata Amonova lúka. Tiché pekné miesto, žiaľ kvôli prístupnosti asfaltkou a napriek smetným košom, je tu kopa smetí.

Po hodinke prichádzajú večne mladí „šediváci“, Fredy s Baldim vo výbornej nálade. Večer dokonca zavíta šerif Rik s Martou, chlapcom doniesol pivo a dcére Vladi zabudnuté tyčky na stan. Rik nam pekne zahral a zaspieval svoje vlastné pohoďácke pesničky. V noci prišla strašná víchrica a lejak, ale ráno je príroda k nám zasa milosrdná. S Rukim idem po asfaltke k Mon repos, kde sa stretávam s mojimi rodičmi, berú ho domov, necheme zbytočne preťažiť jeho ešte mladé kĺby. Aj tak podal skvelý výkon, prešiel takmer 50km, v taške sme ho niesli iba chvíľu a nepáčilo sa mu v nej. Za Amonom nás čakal asi najkrajší úsek vandra, výstup na vrch Klokoč.
Sú z neho super výhľady a všade vôkol rastie divozel ( pre Fredyho divizna ), ktorý bude o chvíľu kvitnúť krásnymi žltými kvetmi. Oddychujeme na Uhliskách, míňame krásnu Mesačnú lúku a po prekonaní Kolovrátka prichádzame na Sklenú hutu. Oddychujeme na fleku trnavských trampov, kde kedysi zavítal na potlach aj známy brnenský trampský muzikant Lampa. Pri smerovníku Skalka sa rozdeľujeme, väčšina s vodcom Jerrym prelieza dreveným rebríkom a ide cez Zvernicu skratkou na Hubálovú a na Čermákovú lúku, my s Pedrom cheme Fredymu ukázať T.O. Vysoká. V trojici pokračujeme po červenej značke, zdolávame strmé Taricové skaly, zaujímavé svojou vápencovou kvetenou, odmenou je pekný výhľad. Prichádzame na pekne upravený flek aj búdu T.O. Vysoká ....... zdravíme sa s mladými z dediny a zbehneme kúsok nižšie na slnečnú lúčku pri Čermákovej studni, výdatnom prameni, kde nakrúcali aj známu rozprávku Soľ nad zlato s Libušou Šafránkovou v hlavnej úlohe, pozri článok a pri ktorom spomínaná osada robí každý rok spomienkový potlach. Oddychujeme na slnku a Pedro vyberie jeho expresnou mydlovou metódou Fredymu štyroch kliešťov. Asfaltkou vystúpame naspäť na hrebeň. Šípka v tvare písmena P, ktorú sme odpozerali od osady Paběrky pri smerovníku Hubálová nám dáva vedieť, že odčlenená skupina našich už prešla. Polom, ktorý narobila víchrica 15.5. výrazne pozmenil les a vídame čoraz častejšie popadané statné buky.

Tesne pred cieľom, unavení, musíme v podrepe s batohmi ešte podliezať niekoľko takýchto prekážok. Na Čermákovej lúke nás veselo víta zvyšok partie ako aj pohoďáci Stenly, Šulo, Gazo a Ringo, ktorý priviezol aj basu. Trio pohoďákov zas prinieslo víno a šampus Jerryho výroby, ešte na dodatočnú oslavu narodenín. Po náročných troch dňoch šliapania sme sa všetci výborne odviazali, zabavili, zaspievali a nasmiali. Náročná trasa, vyše 60 km za tri dni zmohla ďalších kamarátov a tak Čermák opúšťame už iba šiesti – Jerry, Fredy, Kali a Eva, Pedro a ja. Obchádzame zľava Skalnatú, sprava Čertov kopec a Čmeľok a vraciame sa na červenú značku. Na obed vyhladovaní prichádzame na Babu. Bufetík Baba je ako obyčajne uzavretý pre súkromnú akciu, ale našťastie je tu Bufet pod Koreným vrchom, ukrytý za parkoviskom s peknným sedením, výbornou obsluhou a kuchárkou, ani sa nám nechce odísť.

Ďalej pokračujeme polomovým lesom a za Troma kamennými kopcami zbiehame po žltej značke ku Šenkárke, opustenej horárni s dvoma prameňmi. V jednom je hodený starý drôt, ktorý hrdzavie, druhý je našťastie čistý. Lúka je rozrytá od diviakov, ale zdá sa, že tu boli dávnejšie. Pri altánku staviame prístrešok a stan a čistíme ohnisko. Jerry a Fredy nocujú v altánku. Veľmi pekné miesto na táborenie, krásne staré a mohutné stromy, obvod najväčšieho z nich si Fredy meria. Od večera silný vietor sa premenil na víchor, ktorý strašidelne dul celú noc a nad ránom sa pridal lejak, chvíľami som mala pocit, že s Pedrom v prístrešku odletíme niekam preč. Príroda nám ale zas dala šancu. Do ôsmej sa vyjasnilo a tak bez dažďa ideme ďalej. Po ľavej ruke míňame Silnického prameň, pekne upravenú a vyčistenú studničku, obchádzame meteorologickú stanicu Malý Javorník a prichádzame na Biely kríž – Kocmundu. Pokocháme sa pohľadom na 10 malých prasiatok s mamou v ohrade a mierime k bufetu, ktorý je tu otvorený dva roky. Ani nedúfame, že v pondelok na obed bude otvorený, a veru bol! A víta nás príjemná obsluha - kamarát Orlie brko. Na záver nás teda čakalo to najlepšie, čo môže byť pre trampa unaveného dlhým pochodom – štýlová zelená maringotka, vôkol nej stoly a sedenie z dreva, pekne upravené, praskajúci oheň, original kofola, pivo, moja obľúbená Demänovka horká, nescafé, dokonca aj musli tyčinky! Výborná je aj slepačia polievka so zeleninou a rezancami, ktorú si navarili domáci pre seba a nezištne nás ňou ponúkli. Dokonalá bodka za vandrom.
Po polhodinke posedenia zbiehame po modrej k Trom zajacom, kde robíme záverečné vyhodnotenie, čaká nás Anička s výbornými kôprovými posúchmi, prichádzajú nás pozdraviť už v civile Baldi a Jardyn. Všetci si dávame obed, varia tu výborne. Vybieham von a obieham celé okolie, aby som zohnala pohľadnicu, cheme poslať pozdrav Mikimu Ryvolovi. Pohľadnice nikde nemajú, v stánku sa na mňa predavačka pozerá, ako keby som si pýtala dve kilá kapusty. Nakoniec jednu – s motívom SND - kupujem v stánku pri cintoríne. SND má s našim vandrom spoločné aspoň to, že tam Kali pracuje. Stručné vyhodnotenie: Vander sme začali 14ti a dvaja psy, skončili sme 6ti bez psov, prešli sme za 5 dní asi 95km a spali na štyroch miestach. Posledné slová rozlúčky: „Ahoj o dva týždne na osadnom splave“.

Kompletnú fotogalériu z vandru nájdete tu

Bábovka T.O. POHODA