Expedícia Muráň – Nízke Tatry

1. – 7. jún 2016

Časť tretia

Tunel pod Dielikom – Martinova dolina – Voniaca lúka – Tisovec

V piatok ráno sme sa pobrali dolu do Muráňa, odkiaľ nám o desiatej z námestia išiel autobus smer Tisovec. Vystúpili sme na zastávke Paseky a odtiaľ sa pobrali k ústiu Martinovej doliny. Na začiatku je malý tunel s rampou. Slim ho využil na preskúmanie okolia a po jeho hlásení, že nepriateľ nie je na dohľad sme sa vybrali hore svahom do húštin hľadať tunel pod Dielikom. Dielik je horské sedlo, popod ktoré sa v r. 1941 začal stavať tunel. Jeho históriu si naštudoval a porozprával nám Pedro:

Po maďarskej anexii južných území Slovenska v roku 1938 sa aj dôležité železničné spojenie s Gemerom ocitlo na maďarskom území. Kvôli zabezpečeniu vlakového spojenia po slovenskom území sa vo vojnovom období začali budovať tzv. gemerské spojky. Na Gemeri bolo vybudovaných mnoho železničných stavieb – tunelov, viaduktov, oporných a výstužných múrov. Súčasťou tejto výstavby bol aj tunel popod sedlo Dielik medzi Muráňom a Tisovcom. Tunel nie je rovný, má tvar paraboly a v jeho strede mal byť najvyšší bod trate Revúca - Tisovec.
Tisovecký portál je už v súčasnosti celý pod vodou novovytvoreného jazierka, pretože z tunela do neho vyteká voda, ale revúcky portál, ktorý sme navštívili, je stále pekný, zachovalý a so svojimi mohutnými opornými smerovými múrmi pôsobí v hustom lese impozantne a neskutočne. Po vojne nám Maďari museli zabrané územia vrátiť, takže po roku 1948 sa už všetky práce na gemerských spojkách zastavili. Ako pamiatka na túto dobu, ostali iba nemé náhrobky v podobe ponurých nedokončených stavieb roztrúsených v lesoch. Jedným z nich je aj tunel pod Dielikom. Príroda za sedem desaťročí urobila svoje a poriadne ho ukryla.

Porovnaním s D'Adyho fotkou vo fotogalérii vidno, že ešte aj pred štvrťstoročím to tu nebolo tak zarastené ako dnes. Nakoniec sme tunel našli, blízko malého, tiež už machom a kríkmi obrasteného kameňolomu. Aj keď poznačený zubom času, stále majestátny, s veľmi pekným dizajnom, kedysi sa veru vedelo poriadne aj pekne stavať, pritom za oveľa ťažších podmienok. Postupne k nemu zliezame, vchádzame dnu s úmyslom ho preskúmať, nemáme však čelovku. Vlastne Pedro ju má vo vrecku, ale zistil to až večer na chate. V tme a blate nepokračujeme v ďalšom prieskume, aspoň sa odfotíme pri mreži na začiatku tunela.

Vraciame sa späť a vydávame sa Martinovou dolinou v dobrej nálade, netušiac náročný výstup, ktorý nás čaká. Prechádzame skupinou ošarpaných domov, pri ktorých sú priviazané na reťaziach zúrivo štekajúce psi, chúďatá. Domáci nikto-nikde. V skupinkách prekonávame trasu žltej značky. V doline je bezzásahové územie, nesmie sa ťažiť, ani odpratávať padnuté stromy a tak musíme voliť mnoho obchádzok. Veľká premávka ľudí tu nie je, rastliny aj zvieratá tu majú kľud, tak ako medveď, ktorého čerstvú stopu nachádzame v bahnistom „brouzdališti“. Po bokoch sa dvíhajú strmé skalné steny Strelnice naľavo a Zadnej Šarkanice napravo. Stále strmo stúpame, v dusnom, teplom počasí z nás leje pot a do nás sa leje voda z fliaš. O dva pramene nakreslené na mapách sa už dlho nikto nestará. Sú rozbité a na ich miestach sú len bačoriny, z ktorých sa nedá voda nabrať. Po vyše dvoch hodinách už vidíme presvitať pomedzi stromy nebo, predčasne sa niekoľkokrát tešíme, že sme na vrchole. Slim spomína na rozprávanie o putovaniach TOZK, ako si osadníci mnohokrát na pokraji síl mysleli, že už najbližší obzor je vrchol, ale vždy to bol iba klam a k zúfalstvu trampov stúpanie pokračovalo znovu a znovu. Veru, takéto skúsenosti majú všetci, ktorí radi týrajú svoje telá a putujú po horách a dolinách.

Vôňa kvetov popri chodníčku nám ale dáva aspoň tušiť, že sa blížime k Voniacej lúke na vrchole Martinovej doliny. A naozaj konečne vychádzame z tieňa lesa na rozľahlú lúku, plnú kvetov, s útulňou, sedením a ohniskom pre unavených pocestných. Zhadzujeme batohy, mokré tričká, prejdeme na okraj lúky. Stojíme nad strmými skalnými stenami Šarkanice, nad ktorou vlaje slovenská zástava. Z tohto miesta je nádherný výhľad do údolia Tisovca a na okolité kopce Stolických a Veporských vrchov.


Po životodarnej prestávke nastáva zostup po zelenej značke, po ceste naberáme aj vodu z upravenej studničky. V lese to ujde, ale keď vyjdeme na lúky, začíname extréme prudko klesať, kolená dostávajú poriadne zabrať. A aby sme mali kompletku, priženie sa dážď. Našťastie iba na chvíľu. Cez pastviny prechádzame popri prvých obydliach, míňame peknú železničnú zastávku Tisovec. Pokračujeme cez mestečko, teraz už zaliate slnkom až na zastávku a autobusom sa vraciame do Muráňa.


Po návrate na chatu sa balíme, zajtra je deň odchodu. Na noc je nás viac o dva páry pražských študentov, po dohode s nami môžu prespať na verande. Večer nám pán domáci otvorí krčmičku a tak rozlúčkový večierok môže začať. Asi je čitateľovi jasné, že sa mimoriadne vydaril.



Čo nám priniesol nasledujúci deň a čo všetko sme videli...

sa dozviete...

nabudúce.