Expedícia Muráň – Nízke Tatry

1. – 7. jún 2016

Časť štvrtá

V sobotu sa prebúdzame do krásneho, slnečného dňa, ani sa nám nechce odchádzať. Pobalíme sa, upraceme, urobí sa spoločná fotka, natlačíme sa do auta ako sardinky do konzervy. Počas cesty dolu Pete debatuje s domácim a spomína, aké to tu bolo pred päťdesiatimi rokmi. Pete povedal, že tu bol pred 50. rokmi, a že o 50 rokov príde zas. Domáci s úsmevom pod fúzy odvetil, že na neho počká...

O desiatej sa lúčime s Muráňom dedinou a Muráňom krajinou. Autami sa presúvame smer Demänovská dolina, Nízke Tatry. Prechádzame popod Kráľovu hoľu, prestávku si robíme na mieste, kde je prameň druhej najdlhšej slovenskej rieky Hron. Miesto je pekne označené, sedenie s prístreškom, info tabuľa. Keď sme tam už boli, tak sme sa z Hrona napili, nižšie po jeho toku to už nie je možné bez ujmy na zdraví. Pedro nás ďalej naviguje do Telgártu. Na tomto mieste so zvukomalebným názvom postavili v r. 1931 tzv. Telgártsku slučku, na prekonanie výškového rozdielu trate. Monumentálny, no pritom estetický viadukt a vedľa neho jediný špirálovitý tunel na Slovensku. Poprechádzame sa po okolí, ktoré by si zaslúžilo dostať sa viac do povedomia a venovať pozornosť stavbe, kde dielo ľudských rúk harmonizuje s prekrásnou prírodou vôkol.

Pokračujeme smer Liptov. Pred Svitom zastavíme na obed vo veľmi peknej reštaurácii. Interiér aj exteriér budovy je v prímorskom štýle, zaujímavá je vnútorná dekorácia, obrazy. Jeden sa mi mimoriadne páčil, zobrazuje večernú zábavu ľudí z „vyšších kruhov“, aké my ani nepoznáme... našťastie... Obsluha aj jedlo je tu na 1*.
Pokračujeme ďalej a vo Važci zastavíme pri Nemeckom vojenskom cintoríne. Dala ho vybudovať nemecká organizácia v októbri 1998 pre vyše 12 000 vojakov, ktorí tu padli počas 2. sv. vojny. Mŕtvym treba preukázať úctu, no skutočnosť, že tí, ktorí boli súčasťou mašinérie, smerujúcej k likvidácii nášho aj iných národov sú pochovaní v krásnom prostredí našich hôr, vyvoláva vo mne trpkosť.
Ďalšou zaujímavosťou tohto kraja je naša najväčšia prečerpávacia vodná elektráreň Čierny Váh. Horná nádrž vodného diela sa nachádza v nadmorskej výške 1160m. Dostaneme sa tam stúpaním pomedzi horské osady. V jednej z nich vidíme z áut svadbu pod holým nebom. To by už dnes nebolo až tak nezvyčajné až na to, že obaja členovia oddávajúceho páru majú dlhé vlasy. To by tiež nemuselo byť až tak čudné, až na to, že obaja mali aj dlhé šaty – alebo to boli dlhé voľné nohavice? Duchovný, ktorý ich sobášil bol tiež v zvláštnom oblečení, takže o sobáš akých pohlaví a akej viery išlo, je záhadou.

Z okraja nádrže nádherný výhľad na Západné a Vysoké Tatry, Bob dokonalým foťákom zachytí pár kačíc, ktoré na vodnej hladine ani nevidíme. Poobede prichádzame do Liptovského Mikuláša. V nákupnom centre pred vjazdom do Demänovskej doliny doplníme zásoby a po hodinke prichádzame k chate Nora. Postavil ju môj starý otec ako člen urbariátu začiatkom 40. rokov min. storočia a veru by zostal stáť v nemom úžase, keby videl čo sa tu dnes robí. Teda to čo robia s našimi lesmi, vysadenými a udržiavanými kedysi odborníkmi bez pomoci výdobytkov techniky, dnešní takzvaní lesní hospodári. Žiaľ už za pomoci výdobytkov techniky – motorových píl a lesných harvestorov, ktoré zmietnu stromy a všetko okolo.


Chata stojí na ostrove, vytvorenom riečkou Demänovkou, prístup k nej je cez mostík. Pred aj za ním s hrôzou pozerám na spúšť, zanechanú po ťažbe. Krásne stromy, vôbec nie staré ani choré, sú všetky zoťaté, drevo odvezené, pôda rozrytá ťažkými mechanizmami, haluziny nahádzané do potoka, alebo porozhadzované tam, kde ich odpílili. Na zaplakanie! Všetko pre peniaze za drevo, o ktoré sa vďaka zlým (zámerne?) zákonom delí banda nenažraných chruňov, nechávajúc za sebou spúšť.

Vybalíme sa, niekto si pripraví spanie v chate, niekto v stane, či pod širákom, Tom v hamake, zavesenej medzi dva stĺpy verandy, urobíme si oheň. Do rokmi preverenej najlepšej chladničky, Demänovky, dáme schladiť nápoje. Tma, ktorá zakryla znivočené okolie, gitary, pesničky a rozprávanie zážitkov, tých nových a aj starých, urobia dobrú náladu medzi našim osadenstvom. Najväčší úspech v rétorike má ako vždy a zaslúžene Slim, dobre mu kontruje Pete. Na jeho spomienkach na „spolubojovníka“ zo Slovenska počas vojenskej prezenčnej služby sa dobre bavíme. Výrazom „prekliaty trampizmus, idem het“ vyjadril pocity potom, ako ho Pete zobral na vander. Pedro zistí na mobile neprijatý hovor od šerifa TOZK. Zavolá mu a postupne ho pozdravia osadníci Pete a Martina, pár slov pridá Slim. Spoločným ahoooj všetci „odosielame“ pozdrav klíčákom na ich domovskú pevnosť v južných Čechách kde sú práve teraz spolu tak ako my. A dobre sa bavia – tak ako my.

Nedeľa, 5. júna.

Dnes sa vydávame na prieskum okolia. Pešo cez les popri Demänovke prejdeme k Demänovskej ľadovej jaskyni. Na zastávke sadáme do busu smer konečná – Jasná, turistické, ale najmä lyžiarske stredisko. Našťastie je pred hlavnou sezónou a nie sú tu davy ľudí. Z konečnej lesným chodníčkom prídeme k Vrbickému plesu. Je to ľadovcové pleso a je najväčšie prirodzené jazero v Nízkych Tatrách. Tento prírodný útvar a okolie má čo návštevníkovi ponúknuť, peknú flóru, faunu, či výhľady na vrcholy navôkol.


Tie sa ale nedajú porovnať s výhľadmi, keď vystúpime na rozhľadňu pod Ostredkom. Ešte lepšie ako z turistického chodníka vidíme okolité hory: Demänovskú horu, Krakovu hoľu, Tanečnicu, masív Ďumbiera a vrchol Chopok (tieto dva niektorí z nás zdolajú zajtra). Na lavičke pri plese Slim ponúka pár dobrých vtipov, ktoré pobavia aj okoloidúce panie, ktoré sú už staršie, ale nezabudli...

Pokračujeme po značke, pristavíme sa pri pomníku českému novinárovi Jánovi Švermovi, ktorý po potlačení SNP spolu s partizánmi ustupujúcimi do hôr, zahynul od vyčerpania 10. 11. 1944 pod Chabencom. V tú noc ich tam zamrzlo po vyše 15 hodinovom pochode v snehovej búrke vyše 80...

Prichádzame k Symbolickému cintorínu. Kovové tabuľky v drevenej stavbe, postavenej v júni 2010 oznamujú mená, vek, miesto a dátum úmrtia tých, ktorí zahynuli v Nízkych Tatrách. Oproti na vŕšku je pôvodné miesto, kde na skalách sú pripevnené kamenné pietne tabuľky. Prvá bola umiestená v r. 1954 a bola venovaná 16 ročnému Aljošovi, synovi trenčianskeho lekárnika, fotografa a turistu Halašu. Chlapec zahynul pri lyžiarskych pretekoch pod Ďumbierom v r. 1942.

S prekvapením si niekto všimne že v 70. rokoch tu zomrela Peteho menovkyňa. Na otázku, či je jeho rodina prikývne. Bola to jeho sestrenica. Obľúbenú zimnú zábavu mládeže, šmýkanie sa z vrchu Chopku dole po zjazdovkách, sa mladému dievčaťu stalo osudným. Lesným chodníčkom putujeme ďalej, urobíme si prestávku na prírodnej vyhliadke. Tvarom pripomína taký mini Tomášovský výhľad v Slovenskom raji. Poberieme sa ďalej, strmým padákom klesáme skalnou roklinou, dnes už zarastenou stromami.

A opäť sme v civilizácii, ktorá je príjemná, keď si môžeš posedieť v krčme. V susedstve Demänovskej jaskyne Slobody je taká. S dobrou ponukou a peknou obsluhou. Po hodine obchádzame prístupový areál jaskyne plný áut, stánkov, ľudí a pokračujeme lesným chodníčkom už stále popri riečke Demänovke. Kamarátom ukážeme pamätnú tabuľu na skale, popod ktorú sa v suchom lete 3.8.1921 rodák z Moravského krasu, Alois Král spolu so synom miestneho horára Adamom Mišurom vyschnutým korytom ponorili do útrob skalného masívu a objavili neznáme podzemné priestory jaskynného systému – Jaskyňu slobody. Král si zlomil nohu, Mišura ho vyniesol, inak by v podzemí zahynul. Mišurovo meno sa ale žiaľ na tabuli nenachádza a nedostal ani odmenu od prezidenta republiky, na rozdiel od Krála.

Kúsok ďalej na skale nad hladinou riečky je ďalšia pamätná tabuľa jaskyniarovi Žikešovi, ktorý na tom mieste v r. 1982 ponorom do jaskynného toku dokázal prepojenie jaskýň Vyvieranie a Slobody. O dva roky neskôr zahynul v Pekelnom sifóne druhej z nich. Povyše je zamrežovaný vchod do Demänovskej jaskyne mieru, ktorá je súčasťou najrozsiahlejšieho jaskynného systému na Slovensku. Pre zachovanie jaskynnej flóry a fauny je neprístupný verejnosti.

Popri Demänovke pokračujeme až prichádzame ku „kúpalisku“. Je to zátočina mimo chodníčka, s hlbokou vodou, kde sa dá skočiť aj zaplávať, ale pozor voda je tak studená, že to až bolí. Je chladno, takže plávanie sa zamieta, ideme ďalej, popod bralá na pravej strane. Prichádzame k areálu Ľadovej jaskyne, spred ktorej sme ráno odchádzali busom. Hodinku posedíme na terase reštaurácie a poberieme sa na chatu. Večer opäť pri ohni, s gitarami, spať ideme skôr, zajtra niektorých čaká náročná túra.



Aká a kam – dozvieš sa nabudúce...

Ale ak si pozorne čítal, vieš kam naše kroky zajtra povedú...