Veľký vander T.O. Pohoda – Chvojnická pahorkatina

Štvrtok ráno po siedmej hodine, Bratislava Hlavná stanica. Postupne sa zvítavame.



Jerry, Anka, Kali s Evinou, Jardyn, Baldi, Sančo s Plamienkou, Karol a Terry. So mnou a Pedrom prichádza Fredy, ktorý včera večer ku nám dorazil zmeškaným vlakom z Prahy a náš štvornohý sherpa Ruki. My si nesieme v batohoch svoje veci, Ruki vo svojom postroji granule a vodu.




Veselú zábavu vo vlaku strieda prestup v Trnave, kde sa pridávajú Ičo s Ivet, motoráčikom pokračujeme do Senice. Posledný odvoz je autobusom do Lopašova, odkiaľ začíname našu štvordňovú púť.


Údolím riečky Chvojnice, po dažďoch spred pár dní plnej vody, kráčame pod vrchom Havran okolo miesta minuloročného slovensko – českého potlachu. Oddych pri osade Hanzlovka, prvá z pre tento kraj typických bývalých samôt uprostred sadov ovocných stromov. Nepríjemný výstup smer Salaše cez ešte stále rozmočenú lesnú cestu preveruje kondičku. S páliacim slnkom nad hlavou stúpame rozkvitnutými lúkami, kocháme sa výhľadmi na myjavské kopanice a osady na nich roztrúsené.



Trampka. Bývalá horáreň, dnes už v ruinách, ukrytá medzi stromami. Objavíme studňu s výbornou vodou, rozbalíme tábor. Ticho, kľud, zapadajúce slnko s tieňmi stromov vytvára pôsobivé obrazy maliarky prírody.



Ku Fredyho a Pedrovej gitare sa pridáva s harmonikou Terry, užívame si večerné hranie. Prichádza domáci, majiteľ maringotky pod stromami. Je prekvapený, ale vidí normálnych ľudí, ponúka slivovicou a strávi s nami večer, nadšený z pre neho neznámych pesničiek a kamarátskej partie.




V piatok doobeda schádzame do Chvojnice. Zostup nám ponúka pohľad na kopanice s chalupami, vľavo vidno oblý chrbát Žalostinej. V altánku na zastávke pri potravinách oslávime Jerryho narodeniny, on s Ankou a Terrym odchádzajú autobusom späť do Bratislavy.

Nastáva výstup v tridsaťstupňovej horúčave na Peckovú, prepotené tričká sušíme počas oddychových prestávok, vychutnávajúc si pohľady na okolitú krajinu.
Sme na vrchole. Zhadzujeme batohy, vyberáme mapy a skúmame, čo všetko nám úžasný výhľad ponúka.


Ďalekohľadom rozoznáme Branč, Čachtický hrad, majestátne Bradlo, Tematín, hrebeň Malých Karpát, Korlátku.

Z Peckovej zbehneme kúsok do samoty na jej úpätí – Kubíkovci. Fotíme sa pri zrenovovanej zvonici, Baldi s Jardynom idú na prieskum chalúp, vrátia sa potužení slivovicou od domácich, ktorí sú, ako všade v tomto kraji príjemní a pohostinní.



Hustým lesom, brodiac sa lístím, prudko klesáme do údolia, kde sme s Pedrom pred dvoma mesiacmi vyhliadli flek na nocľah. Vtedy na jar sme si ale neuvedomili, že lúčka bude nepokosená. Predierame sa rozbujnenými, po pás vysokými travinami, alergici kýchajú, kožu máme doškrabanú, padne poznámka, že či sme vo Vietname. Zisťujeme, že prameň, ktorý mal byť výdatný po celý rok, ledva kvapká, potvrdzujeme si poučku získanú počas rokov vandrov „nikdy never domácim“. Morálka mužstva upadá, blíži sa večer, sme unavení, hladní. Zachráni nás Ičo, zavolá kamarátovi Jožovi, žijúcemu na jednej z okolitých samôt, môžeme prespať na jeho pozemku. Čakajú nás nepríjemné tri kilometre stúpajúcou asfaltkou, ako tak nám ich spríjemnia pohľady na chalupy, sady a zákutia, tak typické pre tento kraj.

Prechádzame cez Vápeník a Pláňavu, kde rastú mimoriadne dobré slivky a jablká, ochutnali sme ich s Pedrom minulý rok na jesennom cyklo výlete. Pristavíme sa pri ohrade s nádhernými pretekárskymi koníkmi. Škoda, že Sančovci už zjedli mrkvu, kone ju majú tiež radi. Prichádzame na okraj Lipovej a zatáboríme na pokosenom malom ihrisku s futbalovými bránkami. Obzrieme sa a zisťujeme, že sme len kúsok pod Kubíkovcami, kde sme boli pred niekoľkými hodinami, stačilo od nich zbehnúť po ceste a vyhnúť sa, ako Ičo poznamenal, jedinému lesu v šírom okolí. K poriadnemu vandru ale patria aj škrabance a blúdenie, veď aj Fredy spieva vo svojej pesničke „...tramping je devadesát procent strádaní a k tomu malej kousek romantiky...“

Miesto sa nakoniec ukázalo byť pekným kempom. Večer sa pristavil Jožo aj domáci z okolitých, prerobených chalúp. Opäť si potvrdzujeme, že tunajší ľudia sú veľmi príjemní, ponúkli slivovicou a abstinentov čerstvou medovkou na čaj. Vietor po zotmení ustal a my sme pri ohníku strávili ďalší z pekných večerov za spevu a hrania gitár pod hviezdnatým nebom.


Sobota, snáď najhorúcejší deň. Pobalení unikáme z Lipovej pred slnečnou páľavou zarastenými lúkami. Vnárame sa do príjemného chladu lesa. Pri sútoku potokov stretávame šedivákov Baldiho s Fredym, osviežili sa kúpeľom, takmer všetci ich nasledujeme a vykonáme telesnú očistu.

Za štekotu množstva psov a bučania dobytka obchádzame Varsíkovcov. Kúsok pod nimi prechádzame cez frekventovanú cestu Senica – Myjava. Začína ďalší z úmorných výstupov, teraz sa cez samoty a lúky Chorvátskeho vrchu driapeme do Podzámku, miestnej časti obce Podbranč. Pridáva sa ku nám krásna fenka, zmeska asi kólie s ovčiakom, chce sa hrať s Rukim.

Ten by si aj dal povedať, ale tiež už má dosť. Vlečie svoj “ruksak“, ale hlavne musí mať nás, svoje stále sa mu rozbiehajúce stádo, pod kontrolou. V Podzámku, pri prvých domoch sa štvornohej fešande zapáčil krpatý teriér za plotom. Do krčmy prichádzame v pôvodnej zostave, o pár litrov potu ľahší.


Podľa dohody nás čaká nielen mladý krčmár s chladiacim sa Hubert de Luxe šampanským na objednávku, ale aj Ringo s kamarátom Ivanom. Priviezol basu aj Kaliho rytmiku. Po osviežení sa hroznovkou, pivom a prípitku s perlivým nápojom a Jerryho domácim šumivým, Pekaringo nastúpi s Fredym, speváčkou Plamienkou a bagrofonistom Sančom. Hudba sa zapáči domácim, mladý hospodár prinesie žinčicu a vynikajúci kozí syr, ktorý takmer okamžite mizne v našich žalúdkoch, tak ako aj mastné chleby s cibuľou od krčmára. Pár z nás sa vyberieme na hrad Branč.


Zrekonštruovaná zrúcanina, z ktorej je mimoriadne pekný výhľad na celé okolie, podobne ako z Peckovej. Z Branča vidíme navyše Kunovskú priehradu, náš zajtrajší cieľ a Plavecký hrad. Tieto hrady, spolu s ďalšími po oboch svahoch Malých Karpát, pred storočiami patrili do systému sedemnástich strážnych hradov, strážiacich bývalé obchodné cesty. Ktoré to boli, vysvetľuje info tabuľa. Niektoré hrady majú pod patronátom skautské oddiely, o Ostrý Kameň a Branč sa stará „113. Modré hory“, oddiel našej dcéry Lucie.


Vraciame sa do rozbujarenej krčmy, prichádza Fredy so Sašou. Bol ju počkať v Hornej Doline kam prišla z Prahy. Všetci ju vystískame, teší sa z nej aj Ruki, od radosti ju skoro zhodí. Pár domácich sedí opodiaľ na lavičke a počúva našu muziku. Stmieva sa, tak sa presúvame nižšie na rozhranie lúky a lesa kde rozbalíme posledný tábor, večerné hranie je obohatené o komplet nástroje.


Po raňajkách, uprataní fleku a Kaliho revitalizácii ohniska, kvôli ktorému je jeho batožina ťažšia o kovovú lopatku, sa presúvame opäť do krčmy. Na rozlúčku zahráme kolečko našich najmilších pesničiek, lúčime sa so Sančom a Plamčou, pražskou sekciou T.O. Pohoda Fredym a Sašou. Štvorica pokračuje vandrom ďalej, Ringo s kamošom sa zas vracajú domov.

Ako inak s horúcim slnkom nad hlavou a nádhernou prírodou vôkol nás schádzame z Podbranču do údolia. Rozpálenými cestičkami pomedzi osady s peknými chalupami pokračujeme Chodníkom Viktora Beniaka, predierame sa repkovým a slnečnicovým poľom, zničení teplom prichádzame až ku priehradnému múru. Osviežujúci kúpeľ je bodkou za krásnym vandrom uprostred malebného, tichého kraja. Kraja samôt s ovocnými sadmi, oplývajúceho množstvom zvere a farbami hýriacej kveteny. Kraja priateľských ľudí z kopaníc.




Zaujímavá príhoda na záver. Pri balení v kempe Lipová mi na krku prekáža kovový osadný prívesok. Podvedome ho vešiam na háčik siete futbalovej bránky a zabúdam ho tam. O pár dní neskôr, pri sútoku potokov pod Lipovým vrchom ho márne hľadajú kamaráti, pokračujúci vo vandri. Bola som totiž presvedčená, že pri umývaní som ho zabudla tam. Ľúto nám je vzácneho prívesku od Miška z T.O. Zlatá líška a tak sa s Pedrom vraciame v utorok už z Bratislavy s bicyklami do tohto krásneho kraja a aj my prehľadávame „lesnú kúpeľňu“ na sútoku. Bez úspechu. Cez úmorné stúpanie strmou, nepokosenou lúkou vytlačíme s minimálnou nádejou na úspech bicykle k Jožovej samote a ihrisku - poslednému možnému miestu, kde som prívesok mohla nechať. Už z diaľky ho vidíme trblietať sa na bránke v poludňajšom slnku.



Kompletnú fotogalériu z vandru si môžete pozrieť TU