T.O. RoZa - Koniec sezóny na Oslavke

12. december 2015

Sobota ráno pred ôsmou. Kráčame tichou Zastávkou pri Brne, Drobek, Lucka, Azo, Pedro, Andy a malá Róza (austrálsky dobytkársky pes) na vlak. Včera v piatok sme využili pohostinnosť Drobkovej mamy Jany a prespali u nej v dome. Už sme tam boli pred vyše rokom, ale napriek tomu sme trochu blúdili pri jeho hľadaní. Na správny dom nás napokon upozornil nápis na papieri nalepenom na vstupnej bránke, poučujúci ma, že stačí zodvihnúť záklopku, nemusím ju preliezať. Martínek už síce vyrástol a niet sa prečo obávať jeho vybehnutia na ulicu, ale záklopka sa využije ďalšie desaťročie pre prvé vnúča v rodine, Petrovu Terezku. Večer sme strávili v trampskej prístavbičke kde si bratia Petr s Drobkom, Šprudlák a Pedro dobre zahrali.

Ale späť na stanicu. Dohoda bola nastúpiť do posledného vagónu. Napokon boli iba dva a z okna prvého na nás mával Golem. Presunuli sme sa s ním do zadného vozňa k partii trampov, medzi ktorými som poznala len Puga, ale rýchlo sme sa zoznámili, najmä keď dali kolovať božkovský rum, ku ktorému som do páru vytiahla božkovský vaječný koňak. Čitateľovi je iste jasné, že nálada bola veselá a po vystúpení v Kraliciach sme sa dorazením zvyškov na dne fliaš rozlúčili, kamaráti mierili totiž na Chvojnicu, my na Oslavku. Na stanici nás čakal Tom a Bob so štvornohým Jackom, Róziným bratom. Tom robil odvoz a my siedmi statoční s dvoma psami sme vyrazili okolo Březníka smerom k Oslavke.
Prechádzame cez jedny z posledných siedmich diaľkovo ručne ovládaných závor, informáciu máme od Golema, nedávno robil v práci skúšky a tam sa to dozvedel. Spýtala som sa ho, či ešte niekde existujú ručne ovládané závory, otvárané kľukou priamo na železničnom priecestí. Vraj je to len na jednom mieste v ČR. V družnom rozhovore sa vnárame do lesa, teraz na jeseň je krásne sfarbený, psi sa naháňajú po poli a neskôr po lese za lietajúcim tanierom, dnes nazývanom frisbee. Našim cieľom je hrad Lamberk, na ktorý prichádzame Golemovou skratkou.



Krásne výhľady do údolia Oslavky, pár vrcholových fotiek, vtipov, drinkov, jednohubiek a po chvíli prichádza medzi nás Tom. Postupne klesáme okolo Pastýřky až k Oslavke a po jej ľavom brehu pokračujeme ďalej. Konečne mám možnosť vidieť slávnu Kančí louku, ktorú poznám zo spomienok našich trampských pardálov (trampov 80 a viac ročných) a zo spomienok v zbierkach Kamiho a Lucana.

Urobíme si zastávku pri pamätných tabuľkách na skale oproti Kančárne a po chvíli pokračujeme ďalej. Prechádzame popri známych Oslavských boudách. Z verandy jednej nás zdravia Fin s Ivetou a pozývajú dnu. Neodmietame a posedíme v príjemnej spoločnosti. Pokračujeme, na ďalšej sa zdravíme s Martou a Milošom.




V závere prichádzame k Vlastíkovi a spolu s jeho synom Danom sa presunieme do tábora. Miesto poznáme z potlachu V. výročia T. O. RoZa. Budova býva zázemím pre detské tábory a školy v prírode. Dnes večer bude zázemím pre všetkých pozvaných na Konec sezóny na Oslavce, tradície, ktorú pred rokmi založili domáci Móka a Pavel Lukl.

Chlapi začnú pripravovať miestnosť na večerné hranie, prichádzajú ďalší kamaráti. V miestnosti je strašná zima, našťastie postupným zapĺňaním sa vyhreje ľudským teplom. Dobrá nálada, dobrá hudba, dobrí muzikanti, rozhovory, družné debaty v kuchyni, či pri cigarete vonku – to sa dialo celý večer a niektorí to potiahli až do ranných hodín. Účastníci dostali od usporiadajúcej osady RoZa čertovské camrátko. S Pedrom sme využili Vlastíkovu ponuku a prenocovali u neho na chate v podkroví. Ranný pohľad z postele na Oslavku a dobré raňajky boli výborným začiatkom dňa na záver vydareného stretnutia.


V tábore pomôžeme domácim urobiť poriadok a strávime príjemnú hodinku „na priedomí“ za sprievodu Drobkovej a Pugovej gitary, niektorí z nás ocenili ich hranie a dali „do klobúka“ aj posledné čo mali. Okolo nás postupne odchádzajú kamaráti, príde sa rozlúčiť aj správca Miloš s rodinou. Vlastík nás hodí do Zastávky, už tam chodíme ako domov, aj sa tam tak dobre cítime. Čaká nás výborný guláš a s Janou, Drobkom, Luckou, Petrom ešte strávime veselú hodinu v obývačke.


Stále sa nám však nedarí zoznámiť sa s najmladším bratom Honzom. Je ako manželka inšpektora Columba, stále sa o ňom hovorí ale my s Pedrom sme ho ešte nikdy nevideli... Robí na záchranke a tak často cez deň dospáva nočné služby. Posledné zamávanie z okna na rozlúčku a poberieme sa späť domov.




AHOJ v roku 2016!