Pohoda na Pohode

Sobotné ráno 2. júla 2011. Pohľad cez okno nevyzerá veľmi optimisticky. Šedivá obloha, niekoľko kvapiek prehánkového dažďa vnucuje vo mne pochybnosti, či sa naplní náš pravidelný sobotný program poznať nepoznané. No neboli by sme Túlaví starci, ktorých by také niečo mohlo odradiť, a tak som sa zbalil a odobral sa potichu od mojej vernej sqaw, ktorá si ešte užívala zdravého spánku, potichučky zatvoril za sebou dvere a vydal sa na miesto nášho zrazu. Tentoraz to nebolo ako zvyčajne na Patrónke, ale v Karlovej Vsi pri starom kostole. Zvítali sme sa v štandardnej zostave ja, Elo, Jožo, Fero a vydali sa za tým nepoznaným.

Namierili sme si to na kemp TO Pohoda, na ktorý nás pozvala jej členka a naša kamarátka z Trampclubu Andy Bábovka. Duobusom sme sa vyviezli na konečnú na Dlhé diely a podľa navigácie Bábovky sme nabrali smer lúka na Kráľovej hore. Bez problémov sme dorazili na lúku. Počasie sa veľmi nelepšilo a tak sa nám ponúkol len studený výhľad ku našim susedom na Hainburg a hrebeň hôr počnúc Koningswarte končiac Wolfsbergom. Prišli sme ku úpätiu lesa a zabočili miernym klesaním pozdĺž neho stále nižšie a nižšie. A tu sa začali prvé pochybnosti o správnom odbočení. Mobilom som sa spojil s Bábovkou, ktorá potvrdila, že sme odbočili zle. Nová informácia, vrátiť sa späť na cestu, vstúpiť do lesa a počítať odbočky, odbočiť dole lesom ku zabahnenej studničke.

Vrátili sme sa, odbočili tam kde treba, schádzame dolu ku studničke. Prešli sme kusisko cesty a studničky nikde, ale zato po ľavej strane na svahu v lese našu pozornosť upútali pomerne veľké balvany. Vystúpili sme nad ne so zámerom sa zorientovať. A tu sme narazili na opustený kemp. Ale Pohoda to nebola. Posadili sme sa na pne a povalené klady, vytiahli malé občerstvenie a hútali ako ďalej. Znovu použijem mobil a kontaktujem sa s Bábovkou. Ako dobre, že niečo také ako mobil existuje. Ďalšia informácia, ale o tom že príde nám oproti, ale až o 12.00, a aby sme sa vydali na lesnú cestu, z ktorej sme odbočili. Tam by sme sa mali stretnúť s ďalšími pozvanými kamarátmi Igorom a Ivetou. Tak znovu naspäť hore kopcom, stretávame sa a spoločne čakáme na Bábovku.
Je presne 12.00 hod a pribehne Bábovka. Zvítanie sa a pochod na kemp. S údivom zisťujeme, že ideme vlastne po tom istom chodníku, po ktorom sme už schádzali ku zabahnenej studničke a veru neboli sme ďaleko od nej.

Bábovka nás vedie ďalej chodníkom, ktorí nazvali „štuplový“, lebo sa tam vždy váľali štuple z plastových fliaš. Z neho odbočujeme do kopca a na ďalší lesný chodník. Tak toto by sme nenašli ani s GPS. Stúpame chvíľu po husto obrastenom chodníku a na jeho konci sa nám zjavuje vstupná brána kempu Pohoda. Akoby na uvítanie, vychádza slniečko, predzvesť dobrej pohody na Pohode.

Aj tak bolo. S kamarátskym zalomením palcov sme sa zvítali a zoznámili so zakladajúcim členom osady Jerrym, s jeho manželkou Ankou, s osadníkmi Pedrom a Kalim, s ktorými sa poznáme z Trampclubu, s Plamienkou a Sanchom, ktorých sme vyrušili v usilovnej práci na terénnej úprave kempu, na ktorom budú budúci rok sláviť okrúhle štyridsiate výročie osady.
Jerry nás ponúkol jeho vlastným sektom a Bábovka, ako ináč, tradične jej skvelou bábovkou. Posadali sme si na pohodlnú dlhú lavicu a začali sme debatovať kto s kým ako a kde začal trampovať. Pospomínali sme známych a neznámych kamarátov a konštatujeme, že tých známych bolo podstatne viac, ako tých neznámych.
Prípitok na prívítanie a pokec, ale Pedrova gitara, vyzývavo visiac oproti na strome dlho nezaháľala a tak som sa dal vyprovokovať, aby som niečo predviedol zo svojho starodávneho trampského repertoáru. Ale nepríjemná dna a boľavé palce mi nedovolili predviesť to kedysi dobré „umenie“ a tak sa toho ujal Pedro. A to už bolo to pravé orechové. Nakoplo to aj Ela a ten sa predviedol obľúbenou kantilenou sorento v talianskom originálnom jazyku za Pedrovho sprievodu. Úspech u počúvajúcich bol spontánny a tak sa začalo odbaľovať. Nasledovali francuzske šansóny, taktiež v originálnom prevedení Pedra a Ela. Bolo to fajn a netradične to spestrilo trampské posedenie.
Nastal čas sa poďakovať hostiteľom a rozlúčiť sa. Bábovka so štvornohým kamarátom Rukim nás vyprevadili až ku studničke Kaličke, nazvanej po osadníkovi Kalim, ktorý ju vkusne obnovil a teraz slúži ku spokojnosti jej užívateľov. Posledné ahoj a schádzame dole prťou (tak Elo nazýva každý uzučký chodník), na širokú lesnú cestu, ktorá nás doviedla na rušnú Devínsku cestu nad dunajským ramenom. Cesta obstavaná luxusnými haciendami obohnanými vysokými kamennými múrmi vyvoláva v nás rozpačité pocity, mierime ku zastávke MHD. Uff, aký to kontrast s pohodou na Pohode a s pohodou za tými kamennými múrmi.



Spokojní s výsledkom poznania nepoznaného, nastupujeme do autobusu a vezieme sa domov.
Zasa sme zažili peknú sobotu, aj keď vstup do nej nebol až taký optimistický, ale znovu sa potvrdilo, ako je správne nedať sa odradiť prvým ranným pohľadom z okna svojho domáceho kempu, na sivú oblohu a drobné kvapky dažďa. A aj keby tak ostalo po celý deň, takýto zážitok vždy stojí za to a zaraďujeme ho medzi tie hrejivé, ako slnečné dni, ktoré nám zostanú navždy v našich spomienkach.


Ďakujeme Vám Pohoďáci a zasa niekedy ahoj!

Luby Domes
júl 2011