Trampské poviedky PEDRA a BÁBOVKY
Spoza zakázaného Dunaja
Nedeľné slnko už bolo nízko nad Devínom, keď sme schádzali
z Pohody. Zvolili sme Dunajskú bránu, lebo sme odprevádzali karloveských oldskautov, ktorí nás boli na osade navštíviť. Je to k Dunaju najkratšia cesta z fleku k mestskému autobusu, priamo dolu z kopca.
Marcový les ešte nevyhnal listy na stromoch, tak sa dalo ďaleko dovidieť. Pod nami sa zaleskol ohyb Dunaja v červenom zapadajúcom slnku. Láďo od oldskautov sa pozastavil v prudkom kopci:
„Ako vidím ten Dunaj dolu a Rakúsko na druhej strane, tak som si spomenul na jednu príhodu, tu od nás z Karlovej Vsi. Pri pohľade z Rakúska je totiž Karlovku dobre vidieť.“
„A ja už som si myslel, že to bude dnes nuda až dolu“ povedal Ringo pozerajúc smerom do zeme, pretože niesol s Pupkom basu a dával pozor na terén pod nohami.“
Láďo má mohutný chlapský hlas, tak keď začal rozprávať, počuli ho dobre všetci zostupujúci osadníci, napriek šuchotu a praskotu lístia a konárov pod nohami:
„Do Rakúska sa od nás z Karlovej Vsi vybral raz starý Jožko tesne pred svojim odchodom do penzie. Bolo to ešte dávno pred revolúciou. To boli časy, keď niekto, ak povedal, že ide do Rakúska, tak to sme na
neho pozerali, ako keby išiel na Mars. Jožko si počas niekoľkých jarných mesiacov prešiel celú vtedajšiu byrokratickú tortúru vybavovania povolení. Začal na registri trestov, kde si za 25 Kčs vybavil výpis.
V Štátnej banke československej si potom podal žiadosť o devízový prísľub na šilingy. Žiadosť o devízový prísľub mu musel najprv odporučiť zamestnávateľ a príslušný národný výbor. Odporučeniu predchádzal
podrobný výsluch o tom, kam na staré kolená ide, prečo a s kým sa v Rakúsku stretne a podobne. Vybavenie žiadosti o prísľub na zopár šilingov trvalo banke niekoľko týždňov. K devízovému prísľubu bola
potrebná ešte vycestovacia doložka. Išlo o osobitné povolenie, ktoré sa vkladalo do pasu a nebolo bez neho možné prekročiť hranicu kapitalistického štátu. Žiadosť o vycestovaciu doložku Jožkovi tiež musel
schváliť národný výbor a základná organizácia komunistickej strany na pracovisku. Ako dôvod vycestovania si napísal turistiku. Jožko robil vo veľkom štátnom podniku, takže musel absolvovať výsluch o
dôvodoch jeho cesty aj na takzvanom oddelení pre zvláštne úlohy. Až potom zašiel na políciu, na pasové oddelenie. K schválenej žiadosti o vycestovaciu doložku priložil dve fotografie, 50 korunový kolok,
pas, devízový prísľub z banky a výpis z registra trestov. Po mesiaci a pol potom dostal z pasového oddelenia vycestovaciu doložku. Nasledujúci týždeň si vybavil v práci deň dovolenky a vycestoval nočným
vlakom do Prahy na rakúske veľvyslanectvo, kde mu do pasu vlepili rakúske vízum. Stihol to našťastie za jeden deň a večerným vlakom sa vrátil. Po návrate z Prahy sa vydal opäť do Štátnej banky
československej, kde vyplnil colné a devízové vyhlásenie, ako mieni v zahraničí a po návrate nakladať s pridelenými devízami, zaplatil kolok 300 Kčs a konečne si vymenil zopár šilingov.“
„To si vymýšľaš?“ spýtala sa nedôverčivo devätnásťročná Lucia.
„Nevymýšľam, to tak naozaj bolo. Myslíš, že by som si toľko blbostí dokázal vymyslieť?“
Láďo si nadhodil na pleci malý ruksak, z ktorého trčala mandolínka a pokračoval:
„Jožko potom jedno pekné letné popoludnie zbalil všetky dokumenty do náprsného vrecka a len tak bez batožiny nasadol na električku a odviezol sa pod most SNP. Tam prešiel na druhú stranu Dunaja a pokračoval
popri ňom peši na hranice v Bergu. Cez colnicu Berg vtedy prechádzali sotva dve tri autá za celý deň. Bola to zakázaná pustatina dva kilometre hlboko v hraničnom pásme ostnatých drôtov. K colnici viedla,
medzi plotmi a pod dohľadom vysokých strážnych veží, podobných dnešným poľovníckym posedom, jediná úzka pustá asfaltka. Chodec, ktorý sa po nej približoval peši musel pre colníkov vyzerať ako zjavenie. S
namierenými samopalmi sa ho pýtali, čo tam chce. Keď im však ukázal všetky potrebné platné dokumenty a povedal, že ide do Rakúska peši, neostalo im iné, ako ho pustiť a o chvíľu sa ich podozrievavým
pohľadom stratil pomalým krokom za rakúskym pšeničným poľom.
Ich prekvapenie bolo však ešte väčšie, keď sa Jožko o nejaké dve hodiny vracal peši z Rakúska naspäť.
„Kam to zas idete?!“ opýtal sa veliteľ zmeny.
„No domov, kam by som šiel? Ja som sa chcel aspoň raz v živote pozrieť, ako vyzerá môj dom z druhej strany Dunaja.“
PEDRO
T.O. POHODA
PEDRO
T.O. POHODA