Trampské poviedky PEDRA a BÁBOVKY

September. Kamaráti z Pohody sú už pekných pár rokov vonku zo školských lavíc, ale začiatok septembra každému z nich pripomenie na deťoch, alebo už aj na vnúčatách koniec veľkých letných prázdnin a koniec leta. Po veľkom tohtoročnom suchu aj lístie zo stromov už vietor sfúkal a pokryl ním cestičku na Pohodu. Šulo priniesol kamarátom okoštovať prvý burčiak.

Na nostalgiu ale niet času. Začiatok septembra je termín výročného ohňa osady a na tento rok pripadol významný - okrúhly. Výročie osady je zároveň aj výročím objavenia tohto krásneho miesta, nad Dunajom, kde sa pohoďáci desaťročia schádzajú. Bolo treba všetko obnoviť, zrekonštruovať, pripraviť a zabezpečiť. Kali už niekoľko týždňov maká a prespáva na fleku, ktorý pomaly začína vyzerať lepšie, ako jeho rodinný dom v Ivanke, z ktorého sa na toto prípravné obdobie dobrovoľne vysťahoval. Jeho žena Evička by si zaslúžila najvyššie osadné vyznamenanie za trpezlivosť a toleranciu. Evička má ale z prestavby fleku tiež veľkú radosť, pretože je členkou osady.

Kali skonštruoval nový bar, vystaval na celej severnej strane osady suchý podporný kamenný múr, behal s fúrikom pre materiál, hlavne pre kameň, dlabal dlabačom diery do zeme na nosné stĺpy, vymýšľal podporné konštrukcie na novú strešnú plachtu a organizoval ostatných pri všetkých potrebných prácach. Keby sa zaviedla do sústavy SI jednotka pracovitosti, bol by to určite jeden kali 1[Ka]. V praxi by sa ale museli používať iba zmenšené jednotky milikali [mKa], pretože celý zvyšok osady spoločne, pri najväčšom možnom úsilí a nasadení, dokázal pracovať maximálne s výkonom niekoľko milikali .

Osadníci po Pedrovom návrhu odsúhlasili na výročnom ohni prijať do osady aj nového člena. Vlastne členku. Pochádza z Japonska a bude to historicky určite prvá japonská osadníčka v dejinách trampingu vôbec.

Japonka sa volá Suzuki. Pre túto slávnostnú príležitosť jej osadníci zohnali aj charakteristické japonské oblečenie yukata , maskáčovej farby, do ktorého ju počas potlachu s citom zavinuli. Suzuki Vitara je Pedrov starý japonský džíp. Bolo to jediné auto, ktoré dostalo od osadníkov a aj od lesnej správy výnimku a mohlo sa zúčastniť na slávnostnom ohni. Bez jeho pomoci by sa asi kamarátom všetok potrebný materiál na ťažko dostupné miesto nepodarilo nanosiť. Má plachtovú zipsovaciu strechu, a napriek tomu, že je to staručká maličká Japonka, neexistuje materiál, ktorý by nedokázala odviezť. Do tohto dvojdverového a štvorsedadlového miniauta bez kufra, Pedro presne určeným postupom dokáže naložiť štyroch ľudí s batohmi, Ringov kontrabas, nemeckého ovčiaka Rukiho a dve gitary. Na jej počesť napísal aj pesničku Rýchla doba , ktorú si obľúbila celá osada. Počas potlachu stála Vitara skromne a slušne v ústraní, zabalená v maskovacej yukate a nikto si ju ani nevšimol.

To sa už však nedalo povedať o prichádzajúcej neznámej kamarátke v strednom veku, ktorá vkráčala cez Karloveskú bránu do osadného kruhu oblečená v krikľavo ružovej šuštiakovej bunde. V ruke sa jej hompáľala žltá igelitka Billa. Andy prevrátila oči, priklonila sa k Aničke a znechutene jej zašepkala do ucha:

„Zas nám pokazí všetky fotky.“

„Kašli na to. To je daň za veľké akcie, každý pozvaný nemôže poznať všetky zásady, možno je fajn,“ odvetila jej Anička a mala pravdu, lebo pani v ružovej bunde začala slušne obchádzať postupne všetkých sediacich kamarátov a predstavovať sa. Najprv podišla k Yokovi, podala mu ruku a predstavila sa:

„Inžinierka Zeleňanská, dobrý deň,“ povedala zdvorilo. Yoko zaváhal iba chvíľočku a odzdravil: „Ahoj, ja som Yoko.“

Potom to už išlo dookola a postupne:

„Inžinierka Zeleňanská, teší ma.“

„Kali, ahoj. Stenly, ahoj. Tomík, ahoj. Kalkýš, ahoj. Rik, ahoj...“

Inžinierka Zeleňanská sa pomaly presúvala k Pupkovi. Pupek pracuje ako letecký mechanik. Jeho očičká nad hustými čiernymi fúziskami mu veselo žiarili, ako sa k nemu pani inžinierka postupne blížila.

„Inžinierka Zeleňanská, dobrý deň,“ vystrela k nemu ruku.

Pupek uchopil drsnou dlaňou pestovanú štíhlu rúčku, nečakane vyskočil, vyšponoval sa do pozoru a mohutným hlasom na celý les, formou vojenského hlásenia na pani inžinierku vypálil kadenciu:

„Ľubomír Juráček, dochtor oceľových ftákov!“

Inžinierka Zeleňanská v ružovej bunde sčervenela. Osada vybuchla do hlasného rehotu. Našťastie sa Stenly, citlivá duša, ihneď ujal pani inžinierky, odviedol ju na stranu k červenému vínu, kde ju ukľudnil, vysvetlil jej zvyky a obyčaje trampov. Po chvíli si kamaráti všimli, ako jej ružová bunda mizne pod zelenou celtou, ktorou ju Stenly starostlivo zabalil a ochránil tak nielen slávnostné fotky, ale aj pani inžinierku pred septembrovým chladom.

Keď sa na osadu zniesol súmrak, kamaráti zapálili oheň. Od Dunajskej brány, od Karloveskej brány aj od Dúbravskej brány. Oheň bol slávnostný, prikladať smel iba Pupek. Bol určený za pekelníka. Vždy keď priložil poleno, iskry vyleteli k septembrovej oblohe. Žiara plameňov nasvecovala kruh kamarátov. V blikajúcom svetle ohňa boli už všetky bundy rovnakej, tmavej farby. V kruhu pri ohni ste mohli zbadať aj kamarátku, zabalenú v celte, v dobrej nálade a družnej debate s Gazom. Bola to bývalá inžinierka Zeleňanská, teraz už kamarátka Jana.

Pedro zvesil z Dúbravskej brány gitaru a začal hrať. Pridal sa Kali na železo a Ringo s basou. Nočným lesom sa nieslo:

Rýchle autá, rýchla doba, to sa na nás nepodobá,
nehodia sa ku vandrákom.
Keď auto, tak vétriesku, na korbu hodiť úesku,
voňajúcu táborákom.
Alebo džípa Willisa, ten do lesa viac hodí sa,
prejde aj cez veľkú vodu.
Ja mám iba starú Vitaru,
(„Zipsovaciu!“ ozval sa Sancho s Plamienkou)
a na pleci Gibson gitaru,
(„Swingovaciu!“ zahučala oproti už celá osada)
s ktorou kráčam na Pohodu, hó, ho, ho, ho,
s ktorou kráčam na Pohodu.
***

PEDRO T.O. POHODA

Ilustrácia: Lucia Kiri Benčová

© Pekaringo