Veľký vander T.O. Pohoda 2011 – Považský Inovec 16.6. - 19.6.

Štvrtok skoro ráno na Hlavnej stanici v Bratislave - pohoďáci Jerry – šéf výpravy, Anka, Kali, Eva, Jardyn, Pedro, Andy s vlčiakom Rukim, Esenc z TO. Tri pramene a Karol. Cesta vlakom do Piešťan veselo, teda aj rýchlo ubehla, tradične sa konzumovali výborné dobroty napečené Aničkou a Evičkou. V Piešťanoch na stanici sa ku nám pripojili Ičo s Ivet a už sme aj sedeli v autobuse do sedla Havran (390 mnm), začiatku našej trasy.



Bufet priamo pri zastávke po chvíli otvorili a tam sme sa prvýkrát stretli s úkazom, sprevádzajúcim nás počas celého vandra. Počiatočná podozrievavosť a nedôvera s neochotou domácich nás obslúžiť, postupne vystriedaná ochotou a príjemnou obsluhou. V tomto prípade napriek tomu, že videli mnoho ľudí čakať vonku, bufet otvorili o 20 minút neskôr. Tiež nám odmietli dať vodu, no po pol hodinke posedenia nám vedúci mlčky vyložil von celý barel. Ako je to pre neho príznačné, kde sa vzal, tu sa vzal, z neba spadol Fredy, kamarát z Prahy, ktorý seba a svoju Sašu z dôvodu ich častej účasti na našich vandroch, splavoch, ohňoch nazýva „českou sekcí T.O. Pohoda“.




Vyrážame po červenej značke v strašnom teple a dusne hrebeňom Inovca. S naloženými batohmi dalo toto pohorie každému zabrať. Preto náročný tiahly výstup na Marhát (748,2 mnm), ktorý bolo možne obísť, som absolvovala iba ja Fredom a Pedrom a veru hore som mala chuť povedať to maďarské slovo, od ktorého je asi odvodený názov tohto vrcholu. Odmena v podobe výhľadu z rozhľadne však stála za to. Zaujímavosťou bol dnes už zarastený kovový kríž, ktorý dal postaviť richtár v r. 1947 z vďaky za to, že vojna obišla obec v údolí.




Po zostupe sa stretávame so zvyškom a prichádzame na osadu Jelenie jamy. Pumpa s vodou je tam, kde si ju Jerry pamätá spred mnohých rokov, ohradené sú však bývalé miesta na táborenie. Rozkladáme sa na lúčke medzi zarastenými záhradami. Večer máme problémy s domácim strážcom prírody, ktorý nám nechce povoliť táborenie, nakoniec sa nejako dohodneme, ale bola to nepríjemná debata. My ticho táboriaci pri malom ohníčku, zvyšky ktorého Kali druhý deň odstránil bezo zvyšku, sme rušili prírodu vraj viac ako hore dole sa premávajúce džípy strážnej služby solárnej elektrárne, svietiacej aj s obrovským reflektorom celú noc.

Druhý, spočiatku daždivý deň, sme postupovali rozdelene. S Pedrom a Kaliovcami sme sa po predieraní húštinami dostali ku vynikajúcej kyselke „Dastín“, zvyšok partie sa po odmietnutí obsluhy v penzióne rozložil na terase chaty Šport s bufetom, kde najprv bol opäť so všetkým problém, hlavne s jedlom, ale po chvíli sme si už mohli objednať polievky rezne, syry, ... . Premočená a unavená o hodne neskôr prichádza naša štvorica s Rukim, obohatená o poznatok, že v okolí sa nachádza niekoľko „súkromných lesov“, ako sme sa dozvedeli z tabuliek pri značkovom chodníku. A s nami prichádza slniečko. Terasa sa stáva sušiarňou a zároveň miestom oslavy Jerryho tradičných veľkovandrových narodenín, okrem výborného šampusu, ktorý popíjame už od vlaku, Jerry poplatí kamarátom.



Prudký stupák na Bezovec ku vleku nám prečistí hlavy, pod nami sa rozprestiera zjazdovka a pekné údolie. Pokračujeme s ťažšími nohami a batohmi po vrstevnici až do Sedla pod skalinami, miesta nášho druhého nocľahu s prekrásnym výhľadom. Opäť večer všetci spolu pri ohníku, varíme si, spievame, hráme, spomíname, Fredy tradične perie v kaluži, počujeme výstrely.





Keď už takmer všetci spíme, zrejme ich autor, vracajúci sa z lesa pod rúškom tmy neoznačeným džípom v noci späť, pri nás zastaví. Do ticha noci vulgárne vykrikuje, vyhadzuje nás z fleku s odôvodnením podobne ako strážca včera, „že čo keď sa guľa odrazí“ a „že tu je chránené územie a poľovný revír“. Anička zmierlivým tónom obhajuje náš pobyt. Domáci zakončí svoje vystúpenie o ochrane flóry a fauny vetou „idem pre benzín a všetko im to tu podpálim“ a s hukotom a zrejme mŕtvou srnou v kufri takmer prejdúc cez náš prístrešok odfrčí preč. Konečne nastáva ticho, ale doliehajú zvuky diskotéky niekde v údolí. Tak neviem, či sa nedočkáme horších časov, čo sa týka vandrovania, ako pred rokom '89, vlastne veď sme sa už dočkali.


V sobotu opúšťame táborisko o deviatej, osviežujeme sa a dopĺňame vodu v malom prameni. Cez Preľačinu (893,0 mnm) prichádzame pod Panskú javorinu (942,6 mnm). Pár z nás zhodí batohy a vybehneme na vrchol s rozhľadňou. Po zostupe späť na červenú pomaly stúpame cez Ostrý vrch (910,1 mnm). Pred Jakubovou (906,1 mnm) zbehnem na smerovníku Tri duby prudkým padákom pozrieť sa na útulňu s prameňom v dolinke, pekne zariadenú pre viacerých. Po poľnej ceste pri nej sa s revom valia z údolia dve štvorkolky. Radšej vybehnem späť na značku, naivne si mysliac, že v lese im uniknem.



Pri drevenom dvojkríži s trojvrším, odkiaľ vidieť na obec Kalnica, dobieham Evu, naštvanú na štvorkolkárov, ktorí pred chvíľou s hukotom prešli okolo a ešte sa jej pýtali na cestu na Inovec! Všetci sa stretávame a oddychujeme na rázcestí pri Kríželnici (968,0 m nm), označenej zhrdzaveným smerovníkom. Okolo prefrčí obrovský džíp „Stráž prírody“, ktorému zrejme nevadia blbečkovia na štvorkolkách v chránenom území, výnimočne teraz ani my.




Cez Palúch, ktorý nám poskytne posledný z výhľadov na tomto vandri, a závoj hmly križujúcej náš záverečný výstup, dosahujeme Inovec (1041,6 mnm). Vrchol je zarastený, je tam ale pekný prístrešok a vrcholová kniha, v ktorej sme zanechali svoje autogramy. Pripojil sa ku ním otlačením laby aj Ruki. Niečo padá z neba, nie je to ale ani dážď, ani sneh.




Zostupujeme pomedzi chatky ku veľkej peknej Chate pod Inovcom, kde nás už čaká Fredy, opäť sa túlajúci mimo značky. Ten nás s Pedrom a Esencom hraním zabávajú až do tmy, ani si veľmi neuvedomujeme lejak a snahu Kaliho, ktorý nám na neďalekom fleku pod mohutným stromom pripravil pochúťku na večeru, krupicovú kašu s jahodami, nazbieranými s Evičkou.

V daždi staviame s Pedrom prístrešok, kam okamžite zalieza Ruki, Fredyho sme museli u nás „ ubytovať“ trochu násilím, pri ohni pod stromom vo vetre a daždi sa mu páčilo viac. Ráno slnko a vietor vysušia naše príbytky a my pokračujeme po zelenej značke prekrásnym chodníkom Krásnou dolinou do Mníchovej Lehoty popri Svinianskom potoku, v ktorom len tak vyviera pod koreňmi stromov železitá chutná minerálka.




V motoreste Radar čakáme na autobus, prvýkrát sa ku nám obsluha správa ako ku vítaným zákazníkom napriek tomu, že je tu plno. Odtiaľ na bus do Trenčína a po meškaní vlakov unavení, ale plní dojmov z prírody a z chvíľ strávených s kamarátmi, pre ktoré sa oplatí potrápiť si aj telo, vraciame sa domov.







Kompletnú fotogalériu z akcie si môžte pozrieť tu

Bábovka T.O. POHODA
Foto: Karol, Kali a PEDRO