Vander T.O. Pohoda

12. – 15. 6. 2014

Chvojnická pahorkatina - Biele Karpaty – Myjavská pahorkatina

Štvrtok ráno, po pol ôsmej. Na bratislavskej hlavnej stanici to bzučí ako v úli. S Kalim a Pedrom nastupujeme do preplneného rýchlika smer Košice, chytáme kupé v poslednom vagóne. Na stanici Vinohrady vyzeráme Jardyna, z konca dlhokánskeho vlaku Kali vidí miznúť vo vagóne jeho batoh, po chvíli sa radostne zvítavame. V Trnave nastupujú Ičo s Ivet a tým je slovenská časť výpravy kompletná. V Novom meste nad Váhom prestupujeme do obľúbenej lokálky a tá nás vezie krásnou krajinou Čachtických Karpát, popod Čachtický hrad cez Starú Turú a Myjavu. Vláčikom sa šinieme krajinou plnou malých dediniek a samôt, prechádzame tunelmi. Svetlo v nich nezasvieti a tak si spomíname na blbnutie v tuneloch v časoch našej mladosti, keď sme cestovali do táborov a na brigády. Potme dochádzalo k výstrelkom ako štípance, pusa, či hmaty na zaoblené miesta dievčat, po ktorých nasledovali kamarátske facky uštedrené niekedy aj nevinnému. Za vodnou nádržou a železničnou zastávkou Brestovec vchádzame do kedysi najdlhšieho tunela na Slovensku, až kým mu prvenstvo neprebral tunel pri Harmanci dlhý 4697m.

Po desiatej vystupujeme na žel. staničke Vrbovce, od dediny vzdialenej asi 5km. Na peróne nás nezvyčajne víta Fredy ako zástupca českej sekcie. Nezvyčajne preto, lebo jeho zvykom je zjaviť sa na našom vandri, či ohni nečakane, ako keby spadol z neba...

Táto časť Slovenska pred rozdelením republík patrila pôvodne Čechám, v roku 1997 došlo k novej zmene hraníc a tak sa z moravskej stanice Javorník nad Veličkou stala stanica slovenská Vrbovce. Škoda že je opustená a ošarpaná ako väčšina malých staničiek, ktoré boli kedysi pýchou železníc. Prečítali sme si pamätnú tabuľu Marušky Kudeříkovej, ktorá tu aj s rodinou žila. Za pomoc v odboji na Morave ju uväznili a po roku a pol väznenia a výsluchov, pri ktorých nič neprezradila, ju popravili sťatím sekerou v marci 1943, dva dni po dosiahnutí 22 rokov. Na jej počesť z Vrboviec vedie na Moravu červená značka „Cesta M. Kudeříkovej“.


My začíname vander opačným smerom, klesáme asfaltkou popri Ostrom vrchu s vysielačom a vrtuľou veternej elektrárne. Po chvíli ju opúšťame a vnárame sa do lesa. Robíme si prestávku na poľovníckej chatke je strašné horko, pokračujem po hranici označenej bielymi stĺpikmi s „červenou čiapočkou“ z jednej strany „S“ z druhej „C“. Znakom spoločnej hranice sú aj turistické smerovníky, na slovenských je časový údaj, na českých vzdialenosť v kilometroch, škoda že tieto oba údaje nie sú na smerovníkoch aj mimo hranice. Po 5,5 km prichádzame do sedla „U tří kamenů“(459,9 mnm).

Dávame si pauzu, hľadáme podľa značky studničku, tá je však ďaleko. Obzeráme si drevený altánok “Zbojník“, postavili ho domáci ako spomienku na bratov Martina a Jana. V 19.st. zbojníka Martina v súboji žandári zabili. Mladší Jan slúžil ako regrút. Z tejto doživotnej služby ušiel a dal dokopy zbojnícku družinu, s ktorou “operoval“ v okolí. Keď ho napokon lapili, exemplárne ho mučili, dali rozštvrtiť a každý kus tela vystavili na jeden koniec mesta.


Pokračujeme lúkami popri lese, niektorí cez les, až sa prudkým stupákom vyštveráme na Kobylu (584mnm), ktorú zdolávame s partiou výkonných cyklistov. Cez Tri kopce a Bučkovu jamu prichádzame pod rozhľadňu na oblom lúčnom kopci Žalostiná (621,4mnm). Máme za sebou 10 km v horúčave, s ťažkými batohmi, samozrejme okrem Fredyho, ten má svoj „síťkový“ (vysvetlenie čítaj Puchjeř 2-14) batôžtek. Pokračujeme cez samotu Hate s mohutnou lipou, Fredy nazbiera kvety na čaj a prehodí pár slov s domácou. Nastáva prvý rozkol, časť nás ide asfaltkou do Chvojnice, časť neverí a skončí v húštinách.

Všetci sa stretneme pred obecným úradom s tragickou správou, obchod je od mája zrušený, krčma otvorená len cez víkend. Zachráni nás pani z vedľajšej bytovky. Zavolá nás k ručnej pumpe vo dvorčeku s výbornou pitnou vodou a cez susedov zariadi odpredaj kartónu plechovkového piva. Rozložíme sa pod stromami pri potoku a dávame si hodinovú pauzu po zaslúženom, takmer 20 kilometrovom šľapáku. Navečer sa presunieme ešte asi 2km z údolia do lesov na hrebeni, je tam veľmi pekný kemp Trampka, ktorý sme spoznali na vandri minulý rok.

Trampka je bývalá horáreň, dnes už takmer rozpadnutá, so smutnou históriou posledného horára Pánika, ktorého zastrelil pytliak. Vybaľujeme batohy a ich obsah je svedectvom, prečo sme ich mali také ťažké. Odľahčujeme ich večer pri ohni, je to krásny večer. Fredy s Pedrom hrajú na gitarách, všetci spievame a zhora „měsíc jak baterka svítí“, netreba ani vyťahovať čelovky. Ráno si užívame pekný kemp, dnes sa nemusíme ponáhľať. Zavolám Šamanovi – Myšinovi a všetci mu zaprajeme k narodeninám, ktoré oslavuje dnes v piatok trinásteho, 81 rokov. Stále má paru a pravidelne chodí na výšľapy po karpatských lesoch, ale ľutuje, že na naše vandre už chodiť nemôže...

Vraciame sa späť do Chvojnice, s Fredym a Pedrom sa pristavíme na samote „U Kuchárikovcov“. Fredyho zaujmú drevené vidly, typické pre tento kraj, fotí si ich, ja sa vypytujem manželov na penzii, ako to bolo so smrťou posledného horára z Trampky. Pani si Pánika dobre pamätá, ako mladá chodila aj s ostatnými pod jeho dozorom vysádzať mladé stromčeky. Chodili všade pešo, aj desiatky kilometrov. Pánik mal rád poriadok vo svojom revíri a tak mal konflikt s pytliakom - arogantným chatárom, ktorý žiaľ dopadol pre horára tragicky.


S busom sa presúvame opäť do Vrboviec, tento krát do centra. Posedíme v krčme, Pedro nám zahrá, vzdáme poctu pohrebnému sprievodu dolu dedinou. Po zelenej putujeme ďalej a opúšťame peknú dedinku. Kúsok nad ňou je mini priehrada, v ktorej si s Pedrom zaplávame, pridáva sa Fredy. Ivet s Ičom idú po ceste kvôli alergii na trávy, dobre urobili, lebo my pokračujeme údolím potoka Roncková cez džungľu lesa, ďalej vyschnutým korytom a nepokosenými lúkami s krásnou kvetenou. Vľavo na obzore vidíme opäť Ostrý vrch.


Uchváti ma pohľad na osamelý strom na obzore, Fredy mi ho fotí a zaujmú ho aj pekné vstavače. Fotí si ich a tak zaostane za nami. Všetci sa stretávame na zastávke nad samotou „U Štefkovcov“ ale bez Fredyho. Pedro mi vynadá, kde som ho stratila, veď som bola posledná pred ním! Má strach, že keby sa takému medzinárodne významnému trampovi niečo stalo, asi by naša osada bola z trampingu vyobcovaná. Hurá! Náš milý kamarát sa zjavuje na ceste a všetci pokračujeme spolu ďalej.

Po asfaltke sa prehupneme cez jej vrchol, otvorí sa nám úžasná panoráma, typická pre tento kraj. Pred nami v diaľke Čachtický hrad, za ním v zeleni lesov sa belie Tematín, vpravo Branč, Pecková okolo ktorej sme sa „motali“ na minuloročnom vandri, po chvíli vidíme mohylu na Bradle. A medzitým roztrúsené skupinky samôt s chalupami s červenými strechami, ukryté v slivkových a jabloňových sadoch.


Prichádzame na samotu „U Junasovcov“. Pekne prerobenú chalupu tu má kamarát Jožko, ktorý nás srdečne s úsmevom víta aj s Jojkou. Vzorne nastúpený ako vždy je tu aj Ringo, ktorý priviezol nástroje a nejaké „tekuté“ zásoby na večer. Jožko nám navaril vynikajúci guláš a veľmi dobre sa o nás s Jojkou postarali, kemp s takouto ponukou sme na vandri ešte nezažili. Pekaringo & Co. sme im celý večer hrali a spievali a to zas nezažili oni. Výbornej muzike nebolo konca, užili sme si Fredyho a jeho charizmatické podanie pesničiek.

V sobotu ráno sa lúčime s domácimi a Fredym. Presúva sa na Moravu k Sašinej mamine, aby si spolu so Sašou užili nedeľný výšľap. Ringo nám berie batohy a naľahko, len s vodou si vykračujeme do Turej Lúky na bus do Myjavy. Ja nie až tak naľahko, bola som včera pažravá na guláš a teraz trpím, no čo, treba to vychodiť. V Myjave sa presúvame cez rušné centrum, nakoniec okolo cintorína opúšťame toto mestečko.
Držíme sa červenej značky, ktorá nás po 11.km privedie na Bradlo. Pohľad na monumentálny pomník Milanovi Rastislavovi Štefánikovi, ktorý tragicky zahynul 5. mája pred 95. rokmi nás sprevádza celú cestu, vždy keď vyjdeme z lesa. Chata pod Bradlom, na ktorej občerstvenie sme sa spoliehali je kvôli výpadku elektriny zatvorená.
Presúvame sa do cieľa nášho vandra, priamo pod mohylu.

Zakotvíme v bufete pri odstavnom parkovisku. Vzorne načas prichádza so svojou spoľahlivou škodovkou spoľahlivý Ringo. V tieni pod stromami je zima, fúka studený vietor. Pedro zavelí presunúť sa na lúčku s lavičkami povedľa ktorej vedie chodník z parkoviska na mohylu. Chalani si rozložia nástroje, my sa rozložíme do trávy a začína niekoľkohodinové hranie a spievanie. Návštevníci, ktorí prichádzajú z rôznych kútov Slovenska, Moravy, Čiech aj zo zahraničia autami, autobusmi, motorkami, či bicyklami sa pri nás pristavujú, fotia a väčšina si s nami posedí a zaspieva, Česi a Moraváci samozrejme poznajú aj trampské pesničky tak sa pridávajú k nám. V autobuse z Čadce sú výborné speváčky ľudoviek, tie si zaspievame zas my s nimi. Po hodinke prichádzajú Janka s dcérou Dankou – Pesničkou. Dali sme im vedieť, že budeme táboriť a hrať pod Bradlom, tak sem prišli za nami až z Košarísk nad Borinkou. Pesnička pozná veľa pesničiek, tak pomáha kapele v speve. Pristaví sa pri nás aj sympatický mladý starosta obce Priepasné, ktorá prenajíma pozemky pod mohylou a v okolí obci Brezová pod Bradlom. Bavíme sa s ním o pekne prerobenej Starej škole na kraji dediny, ktorú sme míňali po ceste, žiaľ slúži ako penzión a nie deťom.


Po siedmej sa presúvame na druhú stranu pomníka, na lúčku, kde je ohnisko a zvykne sa tam táboriť. Kemp pod Bradlom je nezvyčajný tesnou prítomnosťou úchvatnej stavby mohyly z bieleho vápenca, ktorá so zapadajúcim slnkom mení farby. Komunistický režim chcel zlikvidovať toto mimoriadne dielo architekta Dušana Jurkoviča. Kameň polievali aj kyselinou, ale odolal všetkým pokusom o likvidáciu, tak ako slovenský národ odolal národnostnému útlaku počas svojej tisícročnej histórie.



Záverečný večer prežívame v tieni stavby pripomínajúcej pyramídy. Ohnivočervený západ slnka strieda ako mlieko biely mesiac, ktorý svieti na naše prístrešky opäť ako sa spieva v Mikiho pesničke. Kruhový výhľad na krásne miesta nášho malého Slovenska, výborná partia a hudba, to je opäť jeden z tých zážitkov, ktoré zostávajú vryté v našich pamätiach.



V nedeľu ráno po zbalení kempu sa presúvame opäť k bufetu pri parkovisku. Teraz nefúka, chalani vybalia nástroje, posedíme dve hodinky pri ryvolovkách a ďalších pekných pesničkách. Nastáva čas rozlúčky, my s Pedrom máme šťastie, na chatu do Kuchyne nás berú autom Janka s Dankou. Ringo s Jardynom idú do svojich haciend vo Veľkom Bieli a Sládkovičove, Ivet s Ičom a Kalim, čaká asi hodinový presun na bus smer hlavné mesto.

Opäť sme na maličkom kúsku plochy na mape objavili krásne miesta a utvrdili sa v tom, čo už dávno vieme - aj doma je čo spoznávať a stojí to za to.