Vander Roverky a Kokořínsko

alebo

Vander v znamení Vitamínu Kř a Otvárania krčiem

14. - 17. jún 2015

Nedeľa poobede, Praha Masarykovo nádraží, nám starším známe ako nádraží Střed. Po prehliadkovej ceste električkou pod Tonyho velením v „strašnom vedre“ naša sedem členná SK partia Pedro, Kali, Evina, Jardyn, Ringo, Ivet, Ičo a ja sa schladíme v hale. Po chvíli prichádzajú Wickie a Vašek. Desať minút pred odchodom vlaku pribieha malá Saša, Fredy sa vraj ešte sprchoval, keď odchádzala z domu. Lúčime sa s Tonym a Ringom, ktorý cestuje do Bratislavy a nastupujeme do poschodového vlaku. Saša porozdáva na našu veľkú radosť chladené plechovkové pivo, Tony sa s nami lúči a ... jen tak tak ... dobieha na vlak vrelo očakávaný kamarát a vodca výpravy Fredy.

Vo veselej nálade a po prestupe na autobus sa ním odvezieme do Skalky, odkiaľ začíname našu trasu. Hneď v prvej krčme v strachu, že teraz pár dní budeme mimo civilizácie, sa najeme, padne aj pár pív a poldecákov. Po šiestej odchádzame aby sme o desať minút na konci dediny zakotvili na ďalšom pive v Lesním kiosku.

Po takmer hodine konečne opúšťame civilizáciu a kráčame ihličnatým lesom po červenej značke, ktorá má byť podľa mapy žltá. Obdivujeme rôzne pieskovcové útvary, niektoré pripomínajú zákusok čokoládový špic, iné diery v ementále, niekedy sa zas zdá že nás pozorujú zvedavé skalné očiská. Akurát hríbovitá skala Husa (vznikla akumuláciou železivcov v pieskovcoch tvoriacich tento prírodný monument - info mapa) nám hus so sklonenou hlavom ani veľmi nepripomína.
Objavujeme vhodný camp na nocľah, ale Fredy nás vedie ďalej až pred desiatou večer zatáboríme na krásnom campe pod jedným z mnohých previsov, ktoré sú pre túto oblasť typické. Spať na takomto mieste je pre nás nové a je veľkou výhodou, že netreba nosiť stany a prístrešky. Fredy s Pedrom nám tak ako každý z ďalších večerov pri ohni zahrajú na gitarách, spať ideme po polnoci.

Niet krajšieho dňa ako je pondelok, keď sa zobudíš ráno v lese a vander máš pred sebou. Pozvoľna vstávame, Saška nás ponúka jej výborným jahodovým koláčom, ktorý ledva večer uchránila na ráno ku káve. Pobalíme sa, všetko dáme do pôvodného stavu, nachystáme drevo, Kali nastavuje „statív“ na spoločné foto. S našim pohoďáckym pozdravom opúšťame camp de luxe.


Stúpame ihličnatým lesom, pochutnávame si na čučoriedkach, rastie ich tu neúrekom. Príroda mi svojim rázom pripomína planinu Plešivec v juhoslovenskom krase. Oddych a obed si dávame na vyhliadke Čap – dominantný skalný kyjak zo železitého pieskovca ako sa uvádza v info knižke k mape. Je odtiaľ prekrásny výhľad a pri jedení začíname chápať, čo je to Vitamín Kř. Po slovensky Vitamím Škr. Drobné kúsky pieskovca sú razom v každom jedle, a škrípu Ti pod zubami akokoľvek si dávaš pozor.

Schádzame do rekreačnej osady Pavličky, časť obce Tuhaň. Roztriedime odpad do príslušných kontajnerov, prihovorí sa nám pani v záhradke, pôvodom z Nitry. Pred treťou prichádzame k peknej krčmičke v rodinnom dome. Milá staršia pani nám na naše veľké sklamanie oznamuje, že je zatvorené, patrí to jej vnučke a tá nie je doma.
Poprosíme aspoň o vodu, Vašek sa jej prihovára, napokon sa zľutuje nad nami a výčap otvorí. Príjemné posedenie v peknom dvorčeku asi po hodine naruší príchod prvej vnučky s ratolesťami. Sú udivení čo sme zač a prečo tu sedíme, keď je zatvorené od pondelka do štvrtka! To je ale nič proti príchodu zúrivej smršti, vnučky - majiteľky – podnikateľky, ktorá sa premení na tornádo, keď sa vytiahnu gitary a začne sa spievať. Vraj sú v dome hostia a spia! Tak sa lúčime s milou babičkou a pokračujem ďalej po červenej značke (v mape žltá) cez Zakšín a Bukovecký mlýn.
Prudkým stúpaním sa dostaneme na Pustý zámek, bývalý skalný hrádok z 15. stor. Cez niektoré skalné pukliny sa ledva prepchám, vedú do rôznych častí, schodíkmi so zábradlím sa dá dostať na vrch. Pekným výhľadom nás odmení až kúsok ďalej Vyhlídka.

Prichádzame na druhý camp. Tiež pod previsom, ale na strmšom zráze ako predchádzajúci. Po ceste k nemu sme si nabrali vodu so studničky so žabkou, sfarbenou do červena, ktorá sa pred našimi čutorami a fľašami rýchlo skryla. Chlapi nanosia drevo a peknú večernú atmosféru vylepší 1,5 litrová fľaša Hubertu de Luxe, ktorú vytiahnem z batohu. Trochu predčasne si týmto nápojom ako aj 52% - ným Tatranským čajom, ktorý zas z teľaťa vyťahuje Pedro, pripíjame na Fredyho polo okrúhle narodeniny. Trochu predčasne, ale pri ohni a v tejto zostave sa tento rok už asi nestretneme.

Zobúdzam sa do tichého rána, údolie pod nami je zaliate vychádzajúcim slnkom, camp ešte spí. Búrkové predpovede sa nesplnili, aj keď v noci hrmelo a blýskalo sa. Postupne vstávame, balíme sa. Ku káve a čaju ponúkam bábovku, polovica sa počas dvoch dní putovania rozdrobila a tak sa dá jesť lyžicou. Strminou sa vraciame k studničke, oberáme čučoriedky a po chvíli odbočujeme zo zelenej značky do Pusté rokle, pre mňa najkrajšej časti tohto vandra. Oblé skaly mi pripomínajú hradby, iné pieskovce zas pripomínajú zaujímavé útvary napríklad Čupiaca žena, Kebab, Žralok, Ksichtíky (tie názvy nie sú z mapy, vymysleli sme ich my).

Po jednej prichádzame na hospodárstvo v Osinalicích, kde nám domáci starý pán oznamuje, že je zatvorené. Prehovoríme ho a tak napokon sa nájde fľaškové pivo, becherovka, káva a ponúka svojim domácim vínom. Žije tu desaťročia, budovy a statok prerobil, stará sa o kone, hydinu, poštové holuby. Na holubníku sa ich výrazne sfarbené samčeky predvádzajú (pred samičkami, nie nami), nadúvajú sa až im hlava mizne v našuchorenom perí. Pobehujú tu sliepky a mladý kohút, ktorý ma nenápadne sleduje ako cvičím na tráve a predvedie sa mladíckym zakikiríkaním. Našej pozornosti sa teší malé mačiatko, pozornosť domáceho zas upúta moja čiapka. Vraj keby si mohol vyberať, bral by Sašu, je stále veselá a vie chytať ryby.

Lúčime sa s Wickie, ktorá musí zajtra cestovať na chalupu. Je nám ľúto za výbornou parťáčkou a jej zaujímavé rozprávanie spoločných zážitkov s Vaškom z exotických krajín nám bude chýbať. Putujeme ďalej okolo zaujímavých skál s otvormi, vyzerá to, že v jednom bolo snáď zriadené obydlie.

Okolo štvrtej prichádzame do obce Střezivojice. Na naše obrovské sklamanie Hospoda Bouda je v utorok zatvorená. Kali zbadá v tráve mobil, zavolá na posledné volané číslo, oznámi kde mobil našiel a že ho necháva na okne. Odmenou za tento dobrý skutok je náhodný príchod vedúceho. Aj keď má voľno a sa očividne ponáhľa preč, má pre nás pochopenie a tak otvárame už v poradí tretiu krčmu. Načapuje nám pivo aj do fliaš a my v dobrej nálade popíjame vonku pri stole. Medzitým prídu dvaja chlapi v montérkach, jeden z nich je majiteľ mobilu. Pri rozhovore s krčmárom je jasné, že si neveľmi pamätá predchádzajúci večer, komu platil a už vôbec nie, že to bolo na sekeru. Krčmár zamkne búdu a odfrčí, majiteľ mobilu Kalimu z vďaky dá fľašu načapovaného piva a Kali ju samozrejme hodí pre všetkých do placu.

Pokračujeme cez obec Dobřeň s peknými domami, preto je od r. 1995 vyhlásená ako dedinská pamiatková rezervácia. Oddychujeme pri rozpadnutých pieskovcoch, pri pohľade na kopu piesku sa nechce veriť, že môže tvoriť pevné útvary. Po šiestej zhadzujeme batohy, USky a teľatá na treťom kempe. Puklina pod previsom je menšia, niektorí volíme nocľah oproti v ihličnatom lesíku. Saša mi navrhuje návštevu blízkej dedinky, kde môžeme kúpiť niečo na pitie a navštíviť ich kamaráta, ktorý tam žije. Vytratíme sa nenápadne, vedia o tom iba naši muži Fredy a Pedro. Vyšplháme sa z rokliny a cez pole prichádzame k peknej krčmičke Nostalgická myš. Hrôza, zatvorené! Saška sa nevzdáva, zaklope a o chvíľu otvorí sympatická domáca. Má síce voľno ale predá nám čo chceme, takže v poradí už štvrtá otvorená krčma. Dohodneme sa, že kým narazí pivo, odskočíme si k Sašinmu kamošovi. Dom s peknou záhradou obohnaný vysokým múrom je tichý, Saša zvoní, napokon mu telefonuje. Z rozhovoru pochopím, že domáci pán nemal veľmi chuť na návštevu, ale že nám ide otvoriť. Pozve nás ďalej, okolo pobieha veľký, hravý ridgeback, druhý už spí.

Saša si vypýtala víno, chlieb, na chvíľu sa posadíme. Po polhodinke sa poďakujeme za základné potraviny, rozlúčime a ideme do krčmy. Pani nám načapovala pivo, predala posledné dve fľaše vína a vynikajúcu tlačenku. Sťažovala sa na málo zákazníkov, čo je pre mňa nepochopiteľné. Výborná poloha miesta, veľmi pekné prostredie a sedenie vonku, krásne zariadený interiér, steny plné fotiek a podpisov umelcov, hercov, spevákov, to predsa musí pritiahnuť ľudí. Asi názov odrádza bežného turistu, cyklistu, vandráka. Škoda. Vraciame sa lesom na camp. Všetci už sedia okolo ohňa, vyťahujeme prinesené zásoby, k Fredyho hraniu sa pridáva s gitarou Saša.

Po chladnej noci ráno po desiatej opúšťame miesto posledného nocľahu a pekným lesom prichádzame do dedinky Jestřebice. Obdivujem ako tu na každej dedine majú kontajnery na separovaný odpad, dokonca aj na kompost. Do mini autobusu nastupujeme so skupinou školákov na výlete. Pani za volantom asi bola v armáde ako vodička tanku alebo OTP, lebo presne tak jazdí, ako na tankodrome. Celý šťastní, že sme prežili, vystupujeme v Kokoříne. Na zastávke pri Kokořínskom zámku čakáme na ďalší bus do Mělníka. Niekto si ide kúpiť maškrty, Fredy so Sašou precvičujú na zastávke program s ktorým majú večer vystúpiť v Plzni, ja vyberám Ičovi kliešťov. Zrazu Ivet kričí, že po chrbte jej lezie kliešť. Chytím ho medzi prsty a odhodím (ale beštia skončí v mojich vlasoch a zavŕta sa mi do hlavy – to však zisťujem až po desiatej večer doma). Lúčime sa s Vaškom, ktorý sa ide ešte túlať.



Bus nás odvezie do Mělníka a odtiaľ vlakom do Prahy na Hlavní nádraží. Nastáva čas rozlúčky s našimi parťákmi Fredym a Sašou, sme im vďační, že nám umožnili spoznať pekný kraj. Ďalej pokračujeme električkou k Tonymu. Poďakujeme sa mu za zázemie a lúčime sa s Prahou. Na diaľnici zápcha, po ceste zastavujeme vo výbornej reštaurácii vo Veľkej Bíteši. Pedro ma fotí pri obraze Winetou- a od miestneho umelca. Namaľoval ho po tom, ako začiatkom júna predstaviteľ tohto neohrozeného a spravodlivého náčelníka Apačov zomrel. Odchod z reštaurácie je pre nás poslednou bodkou za našim úžasným koncertne – vandráckym pobytom v Čechách.



Ešte niečo na záver: Vander bol pre mňa výnimočný nielen prítomnosťou takej osobnosti akou je Fredy, ale aj tým, ako sa vďaka jeho prítomnosti dodržiavala úcta k ohňu. Fajčiari dávali špaky do plechovky od piva, a nič okrem dreva do ohňa nešlo. Pokusy boli, ale Fredy vždy povedal, že on radšej tie smeti odnesie. U niektorých musel byť rázny, ale väčšina z nás ho jednoznačne podporila. No a po príchode do civilizácie nebol problém smeti vyhodiť tam kam patria.