A ako to bolo ďalej alebo Víkend v Rowers city (2. časť)

27.2. - 1.3. 2015

Po rozlúčke s kamarátmi zo všetkých kútov oboch republík sa nocou presúvame s Pedrom a Tonym z Avalonu na základňu Rowerov. Konečne s ním máme čas predebatovať veľa spoločných vecí, čo sa cez maily nedá, alebo ak áno, dlho to trvá. Na Rowers ranči nás privítajú domáci Rambajz s Jitkou, ktorí chalupu pripravili a rozkúrili pre hostí. Táto dvojica spolu s Jordánom tvorí hlavný oporný pilier tohto sídla a vďaka nim to tu funguje ako „mašina s dobre namazaným súkolesím“.

Písať o tom - že sa tu stretlo plno výborných ľudí a muzikantov, že sa hralo do rána a jedna pesnička lepšia ako druhá, že Slim nás okrem hrania zabával vtipnými historkami s pre neho typickým a jedinečným spôsobom rozprávania .... a samozrejme od noci do rána a zasa do noci... - tak to som ani nemusela, to je každému, kto pozná túto partiu jasné. No a keď niekto vyšiel v noci von, tak uvidel nádhernú hviezdnatú oblohu, na ktorej si to Veľký voz zaparkoval rovno nad sídlom Rowerov. Spať som išla o piatej a to bola zábava ešte v plnom prúde.

Sobotné ráno bolo nádherné, teplé a slnečné, vo vzduchu cítiť „jarního kurýra“. V kuchyni už neúnavná Jitka s Jordánom začali s prípravou gulášu na obed, vonku si Tom varí na klasickom plecháči v ešuse čaj, ponúkam ho bábovkou. Obliekam si svoj bežecký „ohoz“ a vyrážam na môj obľúbený okruh popri Bielom potoku, okolo bývalých mlynov až na kaoliňák.

Keď sa takmer po piatich hodinách vraciam, stretávam tlupu kamarátov akurát pri tabuli „Oblast klidu“, od ktorej to je kúsok na modrú značku popri Bielom potoku. Vybrali sa na prechádzku po obede a informovali ma, že guláš je výýbornýý! Veď už asi hodinu od hladu myslím len na jedno - plný tanier pred sebou. Nakoniec som ich zbodla dva, guláš bol vynikajúci, určite to bolo aj zásluhou Peteho, ktorý naň pripravil cibuľový základ.
V saloone je zábava opäť v plnom prúde. Senzačne basuje Rambajz, pribudli ďalší dobrí muzikanti, sedia okolo Béďu, ten je v plnom prúde svojho hudobného maratónu, hral v kuse štrnásť hodín! Pedro hrá vedľa neho, ja za ním mu robím tepelnú clonu, keďže od krbu sála horúčava. Ešte mávam aj funkciu zvukovej clony, tú robím keď si vedľa Pedra sadne niekto, kto nevie poriadne hrať, alebo spievať a len on jediný o tom nevie... To sa ale s touto partiou nemôže stať, tu každý vie dobre hrať, či spievať, a ak nie, tak počúva...

Na večeru naši vzorní hostitelia prinesú veľký pekáč plný chillie fazule, ten je za desať minút prázdny... Spať sa ide opäť až ráno, tento raz mrazivé.
V nedeľu sa postupne všetci rozchádzame. Lúčime sa s domácimi a spolu so Slimom, Pavlou a Kapsom odchádzame. Nechce sa nikomu, ale máme už zas naplánovaných pár spoločných stretnutí, tak je sa na čo tešiť. A všetci sa tešíme na jar, ktorá z údolia za sprievodu „dunenia kopýtok“ pomaly ale isto prichádza....



<<< Letokruhy a ako to bolo ďalej (1. časť) <<<